Ako sa liek stane liekom

Mgr. Veronika Rjašková Osveta

Existuje veľa článkov propagujúcich zázračné lieky na mnohé choroby, odvolávajúc sa na výsledky výskumu, ktorý preukázal, že daná látka ovplyvňuje napr. bunky rakovinové, či je schopná ničiť baktérie a vírusy. Rozhodne však neplatí, že čo funguje v laboratóriu na niekoľkých bunkách, funguje rovnako aj v ľudskom tele. Čo všetko sa teda po objave nového účinku nejakej látky musí stať, aby sme ju mohli nazvať liekom?

V prvom rade sa u novej látky testujú jej chemické a fyzikálne vlastnosti (farmaceutické skúšanie). Teda, či je vôbec dostatočne stabilná za bežných podmienok, či nie je príliš reaktívna, či je rozpustná lepšie vo vode alebo v olejových rozpúšťadlách, pri akej teplote sa vyparuje, taví, tuhne, a pod.

Po zistení všetkých jej základných parametrov sa pristupuje k skúškam farmakologicko-toxikologickým. Ich úlohou je zistiť, akú paletu účinkov daná látka vykazuje, pretože okrem už objaveného účinku môže mať aj iné. A taktiež, či je jedovatá a v akom množstve je už nebezpečná. Tieto testy sa robia na bunkových kultúrach, čo sú zhluky rôznych buniek pestovaných v laboratóriu. Sú to bunky izolované z rôznych tkanív, ľudských, zvieracích. Ďalej sa skúma vplyv danej látky aj na celý orgán, pomocou skúšok na izolovaných orgánoch.

Žiaden test však nie je schopný na 100% nasimulovať správanie látky v živom organizme. V organizme je mnoho faktorov ovplyvňujúcich správanie sa danej látky: či sa látka vstrebáva v žalúdku alebo lepšie v čreve, či nereaguje so zložkami potravy na nerozpustné komplexy, ktoré sú logicky aj nevstrebateľné, prítomnosť enzýmov a tráviacich štiav, ktoré ju rozkladajú, afinita látky ku určitým tkanivám (takpovediac vzájomná príťažlivosť látky a tkaniva), schopnosť sa v niektorých tkanivách a orgánoch hromadiť, vylučovanie látky z tela…. Rozhodujúcu úlohu zohráva aj cesta podania. Porovnajme si napr. podanie priamo do žily a podanie cez tráviaci trakt.

Podanie látky do žily znamená, že látka sa okamžite ocitá v krvnom obehu a je hneď transportovaná na miesto svojho účinku.

Pri podaní cez tráviaci trakt musí najprv prekonať viacero bariér. Vplyv na miesto vstrebávania má aj pH v danom mieste tráviaceho traktu. Napr. v žalúdku je pH kyslé, zhruba okolo hodnoty 2, preto sa tu dobre budú vstrebávať látky kyslého charakteru. Ale v čreve je pH zásadité, okolo7-8 a teda sa tu budú lepšie vstrebávať látky zásadité.

Ďalšou z prekážok sú tráviace šťavy a enzýmy. Tieto môžu danú látku rozkladať na neúčinné produkty. Aj keď daná látka prežije útok tráviacich štiav, čaká ju bariéra žalúdočnej alebo črevnej steny. Len veľmi málo látok charakteru liečiv má prirodzený transportér, akéhosi prievozníka, ktorý látky prepravuje cez črevnú stenu. Ostatné látky musia cez túto prekážku buď difundovať (difúzia je jav, kedy molekuly látky prechádzajú cez škáročky v polopriepustnej membráne, napr. medzery medzi bunkami črevnej steny), -čo však môžu len látky nedisociované, neiónové, laicky povedané, nenabité- alebo sa môžu viazať na žlčové kyseliny, ktoré pomáhajú vstrebávaniu tukov. Keď sa látka konečne ocitne v krvnom obehu, nemá ešte vyhraté. Takmer všetka krv z tráviaceho traktu totiž najprv cestuje do pečene, kde jednotlivé vstrebané živiny podliehajú ďalšiemu spracovaniu. Určité množstvo našej liečivej látky je tu rozložené a len zvyšok putuje krvou ďalej. Teda na miesto účinku sa dostáva omnoho menej účinnej látky než pri podaní do žily a taktiež oveľa neskôr.

Preto sa aj naďalej využívajú testy na pokusných zvieratách. Je však snaha toto testovanie obmedziť, napr. mnohé kozmetické produkty, ak pozostávajú zo známych zložiek, už nie sú z hľadiska potenciálnej toxicity testované na zvieratách.

Po vyhodnotení, že účinná látka spĺňa kritériá účinnosti a bezpečnosti sa pristupuje ku klinickým skúškam. Tieto majú 4 fázy:

  • V prvej fáze sa nový liek podáva zdravým dobrovoľníkom. Sleduje sa, ako sa v ich tele metabolizuje, ako sa vylučuje, aké účinky vyvoláva, v akej dávke je najlepšie ho podávať, aby bol zachovaný liečebný účinok, ale prejavovalo sa čo najmenej nežiaducich účinkov.
  • V druhej fáze sa liek podáva chorým pacientom s takým ochorením, u ktorého sa predpokladá zlepšenie ich stavu po podávaní nového lieku. Sleduje sa, či je tento nový liek účinnejší ako doterajšia známa liečba, či ako placebo.
  • V tretej fáze sa znovu podáva chorým pacientom, avšak v omnoho vyššom počte. Cieľom je overiť doteraz získané údaje o jeho účinnosti a bezpečnosti na štatisticky významnej vzorke.

Ak sa preukáže, že liek je dostatočne účinný, bezpečný a kvalitný, jeho výrobca môže podať žiadosť o registráciu lieku. Registrácia je proces, ktorým sa vedecky overuje účinnosť, bezpečnosť a kvalita lieku a taktiež je to povolenie na uvedenie lieku na trh.

Žiadosť o registráciu lieku je možné podať buď u jednotlivých štátov zvlášť, alebo centrálne pre celú Európsku úniu. Táto žiadosť musí obsahovať údaje o výrobcovi, čiže žiadateľovi o registráciu, súhrn výsledkov skúšania a ďalej všetky podrobné výsledky skúšania lieku od skúšania farmaceutického, cez farmakologicko-toxikologické až po klinické skúšanie. Dokumentácia k jednému novému lieku zaberá tak zhruba jeden kamión.

Žiadosť a jej prílohy preskúmajú odborné komisie. U nás sa registráciou humánnych liekov zaoberá Štátny ústav pre kontrolu liečiv, registráciou veterinárnych liekov Ústav štátnej kontroly veterinárnych biopreparátov a liečiv. Ich rozhodnutím je buď povolenie alebo nepovolenie registrácie. Rozhodnutie o registrácii je platné 5 rokov.

Ak je liek úspešne registrovaný, môže byť uvedený na trh – teda lekári ho môžu predpisovať a pacientom môže byť vydaný v lekárni.

  • Štvrtá fáza klinického skúšania však pokračuje aj naďalej. Sleduje sa, aké nové nežiaduce účinky boli hlásené. Totižto, ak je liek užívaný státisícmi ľudí po celom svete, zistia sa aj také zriedkavé účinky, ktoré pri skúšaní na stovkách pacientov neboli pozorované.

Po uplynutí 5 rokov od rozhodnutia registrácii si držiteľ rozhodnutia môže podať žiadosť o jej predĺženie. Príslušný orgán potom rozhodne na základe údajov o bezpečnosti lieku, buď o jej neobmedzenom predĺžení, alebo o predĺžení na dobu určitú.

U zbrusu nových liekov taktiež platí patentová ochrana. Celé skúšanie lieku trvajúce 10-15 rokov totiž stojí rádovo miliardy dolárov. Cieľom patentovej ochrany je návratnosť investície pre výrobcu. Patentová ochrana má v rôznych štátoch rôznu dĺžku, u nás platí 20 rokov. Keďže ju však výrobca žiada a má priznanú niekedy na začiatku skúšania, reálne trvá 7-10 rokov. Patentová ochrana znamená, že počas jej trvania má výrobca výhradné právo na výrobu daného lieku a nikto iný okrem neho ho nesmie vyrábať. Zabezpečuje sa tak, aby sa tomuto výrobcovi vrátili náklady vynaložené na výskum a skúšanie lieku. Patentovej ochrane podlieha každý originálny liek, t.j. taký, ktorý obsahuje novú účinnú látku, má novú liekovú formu a pod. Originálne lieky sú tým pádom pre pacienta drahšie, ale zároveň znamenajú prínos v jeho liečbe, silnejší účinok, alebo ľahšiu aplikáciu.

Po uplynutí patentovej ochrany sa môžu na trh s liekmi dostať aj generické lieky. To sú také, ktoré obsahujú rovnakú účinnú látku ako originálny liek, ale keďže jej účinok, toxicita a bezpečnosť sú už odskúšané, u generík sa nerobia všetky skúšky, ale iba skúšky biologickej ekvivalencie. Cieľom týchto skúšok je preukázať, že dané generikum sa v organizme správa úplne rovnako ako originálny liek, že má rovnaký hlavný účinok a vedľajšie účinky. Ďalej sa generické lieky od originálnych môžu líšiť zložením pomocných látok. Generické lieky môže vyrábať viacero výrobcov, ktorí si navzájom konkurujú cenami, čo sa odrazí aj v nižších cenách generických liekov. Kvalitatívne je teda generický liek rovnaký ako originálny, ale vďaka nižšej cene šetrí peniaze pacientovi a aj zdravotnej poisťovni.

Nedajú sa v tomto smere nespomenúť homeopatické lieky. Tie podliehajú zvláštnej zjednodušenej registrácii, nesleduje sa totiž ich účinok, ale len toxicita. Tak si získavajú status „lieku“. Je to postup padnutý na hlavu, keďže bežný liek musí spĺňať tri základné kritériá, aby mohol byť registrovaný: účinnosť, bezpečnosť a kvalita. U homeopatických liekov postačí, že sa nimi nedá predávkovať.

Už sme viackrát spomínali liekovú formu. Čo to vlastne je? Je to forma, v ktorej sa liek podáva. Môže byť perorálna: kvapky, sirup, tablety, kapsule, šumivé tablety. Liekovou formou určenou na natieranie sú napr. krémy a masti. U tabliet a kapsúl je možné pomocou viacerých pomocných látok meniť dĺžku uvoľňovania liečivej látky či rýchlosť nástupu účinku.

Ak sa má liečivá látka uvoľniť čo najskôr, do tablety sa zapracujú rozvoľňovadlá, ktoré v kontakte s vodou a tráviacimi šťavami urýchlia rozpad tablety. Ak je potrebné naopak rozpad tablety spomaliť, napr. z dôvodu nestability liečivej látky v kyslom prostredí žalúdka, jadro tablety, ktoré obsahuje účinnú látku, sa obalí viacerými vrstvami, ktoré sa postupne odbúravajú. Povrchová vrstva sa nazýva gastrorezistentná, čiže žalúdku odolná, a zabezpečuje, že tableta prežije cestu cez žalúdok nepoškodená. V čreve sa táto vrstva rozpustí. Pod ňou môže byť už samotné jadro, alebo ďalšia vrstva obalu, ktorá chráni jadro, až kým sa nedostane ďalej do čreva. Týmto spôsobom sa liečivá látka z tablety môže uvoľniť v žalúdku, hornej, strednej či dolnej časti tenkého čreva alebo až v hrubom čreve. Uvoľnenie liečivej látky sa programuje podľa toho, kde sa najlepšie vstrebáva, príp. ak ide o ochorenie tráviaceho traktu, kde je potrebné, aby účinkovala (napr. bakteriálne infekcie čreva – podávajú sa lieky, ktorých účinné látky sa vôbec nevstrebávajú a teda ostávajú iba v čreve).

Ak je potrebné, aby sa liečivá látka uvoľňovala postupne čo najdlhší čas, pri tabletách sa postupuje obdobne, ako je uvedené vyššie. Druhou možnosťou je zvoliť tzv. depotnú liekovú formu, kedy sa do svalu injekčne podá množstvo účinnej látky, upravenej tak, aby sa uvoľňovala len postupne – napr. sa prevedie na málo rozpustnú soľ, alebo sa použije jej komplex (napr. dlhodobo účinné inzulíny, depotné penicilíny). Treťou možnosťou je podanie vo forme náplasti nalepenej na kožu. Jej spodná strana je tvorená membránou, ktorá postupne prepúšťa liečivú látky z nádržky v strede náplasti. A z vrchu je náplasť krytá ochrannou vrstvou.

Prečo je lepšie užiť tabletu, keď tú istú látku obsahuje aj čaj? V tablete sa nachádza vždy presne definované množstvo danej účinnej látky. Pri výrobe tabliet aj ostatných liekových foriem sa vždy prísne kontroluje, či liek obsahuje toľko účinnej látky, koľko má. Zistená hodnota nesmie byť vyššia, ale ani nižšia, než akú uvádza výrobca (je stanovená určitá povolená odchýlka). Pri čajoch a odvaroch z bylín sa nedá presne určiť, koľko danej látky sa v rastline nachádza, koľko sa jej dostane do čaju. Závisí to od mnohých faktorov – času zberu danej rastlinnej časti, činnosti rastlinných enzýmov tvoriacich danú látku, ktorá sa viaže samozrejme na počasie a klimatické podmienky, rastlina môže časť danej látky aj sama spotrebovať, čiže množstvo látky v jednom a tom istom orgáne môže aj počas dňa kolísať. Zoberme si napr. digitalisové glykozidy (digitoxín a digoxín), ktoré sa používali už oddávna v liečbe zlyhávajúceho srdca. Získavajú sa z náprstníka červeného a vlnatého (Digitalis purpurea, D.lanata, Scrophulariaceae). Najmä digitoxín sa veľmi ľahko a mimoriadne rád v organizme hromadí. Pri nahromadení dostatočného množstva digitoxínu dochádza k otrave. Tá sa prejavuje napr. poruchami videnia, typické je červené, zelené, žlté videnie, alebo poruchami srdcového rytmu. Ak by si pacient robil každý deň čaj z náprstníka, nevedel by povedať, koľko mg digitoxínu/digoxínu každý deň prijme. Jeho lekár by nevedel ani stanoviť vhodnú dávku. Ale ak bude pacient užívať tablety s presne definovaným množstvom digoxínu (ktorý je bezpečnejší z hľadiska hromadenia sa), dá sa ľahko určiť, akú dávku potrebuje a nedôjde tak ľahko ku otrave z nahromadenia.

Na záver ešte v krátkosti k vitamínovým prípravkom a výživovým doplnkom. Tieto dve kategórie spadajú totiž pod zákon o potravinách. Na obaloch výživových doplnkov sa síce dočítame, koľko mg toho a hentoho majú obsahovať, ale skutočná hodnota látok sa od tej na obale môže veľmi líšiť.

Mnohí liečitelia ponúkajú neoverené preparáty, ktoré majú vyskúšané max. tak sami na sebe alebo priamo toxické látky (viď CDS, MMS). Je vysoko rizikové užívať akékoľvek preparáty za účelom liečby, pokiaľ tieto neboli vedecky overené.

Použité zdroje:

, ,