V súčasnej dobe sa čas od času objaví v nejakom bulvári alebo na alterna stránke príbeh, ktorý má istý charakteristický vzorec. Pacient mal problémy, ktoré dlho ignoroval. Potom príde náhly zvrat, rýchla zmena zdravotného stavu k horšiemu, hospitalizácia a podozrenie na onkologické ochorenie, resp. definitívna onkologická diagnóza. Následne prvý cyklus chemoterapie alebo rádioterapie, eventuálne chirurgická liečba alebo nežiadúce účinky liečby ako zlomové body. Pacient sa po prvých „dotykoch“ s liečbou náhle odvráti od liečby, resp. ju vôbec nepodstúpi. Podpíše reverz, vrhne sa po samoliečbe a návrate k prírode a po istom časovom období referuje ako sa vyliečil alternatívnou medicínou. Samozrejme prednáša, publikuje a atakuje modernú medicínu.

Rakovina (súhrnné označenie viacerých ochorení) je vážna vec, ktorou sa zaoberá intenzívne vedecké skúmanie, kladie sa teda veľký dôraz na kvalitu dôkazu: očakávajú sa vedecké dôkazy. Subjektívny príbeh, anekdotický dôkaz, je jednou z najnižších foriem dôkazov; neobsahuje žiadne relevantné pozorovania ani skúmania, žiadne analýzy ani skutočne odborné vyšetrenia – je len jedinou výpoveďou človeka o jedinom prípade, bez hlbšej znalosti javov, ktoré sa počas jeho skúsenosti udiali. Akokoľvek presvedčivo, emotívne a chytľavo tieto príbehy pôsobia, nie sú riadnym smerodajným údajom, nie sú výsledkom poznania a nereferujú o princípoch a metódach, ktoré by boli overené, platné či funkčné. Z toho vyplývajú rozmanité možnosti chýb a hlavne – škôd, ktoré môžu nastať, ak sa takéto laxné príbehy berú za kvalitné dôkazy a návody pre ostatných.

V tomto článku by som chcel poukázať  nato, ako treba kriticky k takýmto svedectvám pristúpiť aby  sa predišlo ujmám na zdraví, ktoré so sebou prináša bezhlavé odmietnutie funkčných metód liečby.

1. Osobná skúsenosť nie je dôkazom

Prvú vec ,ktorú je potrebné si uvedomiť pri čítaní takýchto príbehov je tá, že osobná skúsenosť je nulový alebo minimálny dôkaz niečoho v medicíne a vede. Je zaťažená mnohými chybami úsudku, logického myslenia a pozorovania. Osobná skúsenosť ako taká je vždy na malom, neobjektívnom a nič nevypovedajúcom počte pozorovaných javov. Skúsenosť na jednom alebo piatich prípadoch vám absolútne nič objektívne nedá. Nepostačuje na to, aby sme objektívne mohli tvrdiť, že hladovka zničí nádor, nehľadiac na biologicky-medicínsku absurdnosť. Ďalej je osobná skúsenosť zaťažená tzv. chybou pozorovateľa. Pohľad na svet môže byť skreslený našim osobným pohľadom, zmyslami, interpretáciou a rozumom. V zásade vzniká priestor na logické chyby. Napríklad klam kauzality a korelácie alebo časovej následnosti (Post hoc ergo propter hoc). To, že niečo po niečom nasleduje ešte neznamená, že je to aj kauzálne prepojené. Dobrým príkladom sú práve tieto príbehy kde pacient po alternatívnej liečbe tvrdí, že sa vyliečil vďaka nej, pritom ignoruje podanú onkologickú liečbu alebo operáciu predtým, ale efekt a kauzalitu prisúdi alternatívnej liečbe. Rovnako je to tak aj s koreláciou. Len pre príklad, súčasný vzostup populácie bocianov a viac narodených detí spolu asi kauzálne súvisieť nebude, a preto súčasný výskyt dvoch javov ešte nemusí nutne znamenať kauzálne prepojenie.

2. Histopatologický dôkaz onkologického ochorenia

Medicína súčasnosti má za sebou úžasný pokrok. Keď si zoberieme aký dopad mali na rozvoj diagnostiky rentgeny, CTčka , magnetické rezonancie alebo ultrazvukové zariadenia, zdá sa, že diagnostikovať nádorový proces je hračka. Lenže to, že vidíte bodku alebo machuľu na obrázku inej farby ako okolie ešte nutne nemusí znamenať, že to načo sa pozeráme je rakovina/nádor. Aj napriek vyššie spomenutému pokroku je v dnešnej dobe jediným dôkazom onkologického ochorenia biopsia a tzv. histopatologická verifikácia. Laicky, pozrieme sa nato pod mikroskopom. Len histológia vám určí definitívnu diagnózu. Ale áno aj bez histológie sa dá povedať, na základe patognomických znakov ( znaky vysoko charakteristické pre dané ochorenie), že to a to je s veľmi vysokou pravdepodobnosťou onkologické ochorenie, ale stále to nie je istota, ktorú by nám ponúka histológia. Existuje istý pojem, ktorý je potrebné ozrejmiť. Je to tzv. pseudotumor. Pseudotumor je v skratke to, čo na zobrazovacích a fyzikálnych vyšetreniach vyzerá dosť ako nádor (veľkosť, tvar, lokalizácia, klinické prejavy), ale nádor to nie je. Naozaj len stručné vymenovanie: cysta, hamartóm (zdravé bunky, chaoticky poskladané), absces (dutina vyplnená hnisom, teda infekcia), lokalizovaný zápal a iné. V skratke, opäť priestor na chyby. V druhej skratke, ak niekto tvrdí, že sa vyliečil alternatívnou medicínou z nádoru, ktorý ,,tam bol a bol veľký“, spýtajte sa ho či to mal histopatologicky dokázané, resp. v príbehoch hľadajte dôkaz, že bola biopsia vykonaná a nádor bol potvrdený/verifikovaný/diagnostikovaný.

3. Súcit patológov popisujúcich nádor

Ak sa už biopsia vykoná, ide vzorka pod mikroskop a lekár so vzdelaním v odbore patologickej anatómie určí, na základe vyšetrovacích metód, či sa jedná o nádor, o aký nádor sa jedná, z akého orgánu pochádza, aký je stupeň diferenciácie nádoru ( čím väčšia DEdiferenciácia, tým sa bunky menej podobajú na zdravé „sú viac zblbuté“, a tým bohužiaľ väčšinou horšia prognóza) a iné. Na podklade toho všetkého sa určí klinické štádium ochorenia. U veľkej väčšiny typov onkologických ochorení sú štádia 4. Ak sa patológ nevie rozhodnúť napr. medzi I. a II. , II. a III. , takmer vždy sa prikloní k horšej možnosti. Nie, žeby nemal rád pacienta, práve naopak, prikloní sa preto, aby pacient dostal silnejšiu liečbu. Z toho môže v niektorých situáciách plynúť lepší efekt liečby.

4. Už podstúpená liečba

Ak niekto tvrdí, že sa vyliečil alternatívnou medicínou alebo ste sa to opäť dočítali v príbehoch, zamerajte sa poriadne nato, či daný pacient už nejakú liečbu podstúpil. Nádorové ochorenia sa z istého uhla pohľadu delia na solídne ( ložisko, napr. nádor mozgu, pľúc, čreva ) a teda prvou líniou liečby s veľkou kurabilitou ( možnosťou pacienta definitívne vyliečiť ), a na systémové nádorové ochorenia. To sú hlavne leukémie, onkologické ochorenia krvotvorného systému. Tie bunky z krvi nemôžete vyoperovať, to je predsa jasné a preto je tu celá liečba postavaná na chemoterapii a ňou sa samozrejme aj začína. Ak už pacient podstúpil operáciu, operáciou spolu s chemoterapiou, alebo vybral prvé cykly chemoterapie kvôli leukémii a až potom sa rozhodol pre alternatívu a neskôr pacient tvrdí, že sa vyliečil práve alternatívou, je viac ako na 99% isté, že tú pravú ,vynikajúcu a záslužnú prácu vykonali lekári. Samozrejme, treba k tomu prirátať aj povahu nádoru. Úspech hneď na začiatku mohli ovplyvniť faktory ako napríklad: nádor nestihol zmetastázovať, bol v prvom štádiu, našiel sa včas, bol dosť dobre lokalizovaný a iné. Opomenutie týchto faktorov ‐ Opäť , priestor pre zle poskladanie súvislostí, faktov a logických omylov.

5. Aj motyka vystrelí

V medicíne nie je nič na 100%. Osobne z úcty k prírode, biológii, chémii a fyzike v otázkach a kontroverziách ale ani v „istých“ veciach si nikdy nedovolím tvrdiť, že sa niečo deje/nedeje na 100%. Poznanie je nekonečné a to, čo poznáme je iba jeho výsek. Môže sa stať, že sa pacientovi zmobilizuje imunitný systém a rakovina ustúpi. Môže sa stať, to, čo ešte ani nepoznáme, nevieme o tom a práve „to“ spôsobí, že človek, ktorý dostal na papieri jednu z najhorších správ, sa z toho nejako vyseká(kiež by bolo takých viac) a možno to bude práve ten, ktorý sa rozhodol ísť alternatívnou cestou. Je však potrebné sa na tieto príbehy pozrieť racionálne a podľa možností bez emócii. Osobne netuším, či väčšina si z tých ľudí uvedomuje čo je pravdepodobnosť, ale tí, ktorí tie príbehy čítajú a chcú sa nimi inšpirovať by si mali uvedomiť pojem pravdepodobnosť z matematického uhla pohľadu. Hovorí sa tomu aj „matematika veľkých čísel“. Ide v podstate o to, že ak sa daný proces (vyliečenie z rakoviny) opakuje dostatočne veľa krát, tak sa všetky možné dôvody vyliečenia vyskytnú úmerne svojej pravdepodobnosti a to aj tie najmenej pravdepodobné, akým je aj spontánne vyliečenie. Inač povedané, sakra šťastie. Takže áno, vyliečil sa alternatívnou cestou, nič nie je na 100% , ale mal nato šancu asi 0,000000001%. Ale šanca, že bez liečby má málo času je 99,99..%. Možno mal šťastie a mnohé iné faktory spôsobili, že mal toho času dostatok (ak sa skutočne jednalo o rakovinu s ohrozením života). Je morálne na základe takého prípadu skúšať šťastie ostatných? Toto považujem za dosť podstatné uvedomiť si pri čítaní „onko-alterna-príbehov“. Každý pacient je iný a aj každé nádorové ochorenie je iné, dokonca aj dva nádory mozgu v tom istom klinickom štádiu, toho istého histologického typu a iných vlastností sa správajú úplne ináč. Všetko sú to ďalšie a ďalšie miesta, kde sa daný onkologický príbeh nemusí zreplikovať do prípadu iného onkologického pacienta.