Autor: Petr Skrabanek, rok publikácie 1984

V nedávnom článku o akupunktúre, ktorý bol údajne podrobený prísnemu skúmaniu skupinou lekárskych odborníkov vrátane neurochirurga, sa bez okolkov uvádza, že na účinku akupunktúry sa musí podieľať látka prenášaná krvou. (1) Pre experimentálny dôkaz bol čitateľ odkázaný na film o akupunktúre, ktorý vyrobilo šanghajské filmové štúdio v roku 1972. Podstatu takéhoto dôkazu plne pochopí len ten, kto videl sovietske propagandistické filmy o „klasických experimentoch“ akademikov Lepešinskej alebo Lysenka a kto žil v totalitných systémoch. Západný čitateľ si môže urobiť predstavu o realite a atmosfére Číny v roku 1972, keď sa dočíta, že akupunktúrnu anestéziu „zvyčajne vykonáva mladé dievča vo veku 20 – 25 rokov, ktoré je politicky úprimné a 2 – 3 dni pred operáciou povzbudzuje pacienta v jeho duševnom postoji, najmä k dielam a myšlienkam predsedu Maa“. (2) Záhada akupunktúrnej anestézie sa do značnej miery vyparí, keď sa dozvieme (2), že bola doplnená premedikáciou, lokálnou anestéziou s prokaínom a intravenóznou infúziou s petidínom a inými liekmi, že pacienti boli starostlivo vyberaní a možno len 10 – 15 % z nich bolo považovaných za vhodných a že napriek tomu nie všetci pacienti dosiahli primeranú analgéziu. (3) Theodor Kocher vykonal v Berne v rokoch 1895 až 1898 600 tyreoidektómií, tiež bez celkovej anestézie: „Na kožný rez sa aplikuje injekcia 1 % roztoku kokaínu a inteligentní pacienti po tom, ako sa to urobí bezbolestne, znášajú zvyšok operácie bez ťažkostí“. (4)

Quen (5) sa vo svojom historickom prehľade vplyvu východnej akupunktúry na západnú medicínu pozastavuje nad tým, prečo sa veľká časť lekárskej a vedeckej komunity rýchlo dištancovala od najnovšieho oživenia záujmu na Západe. Jedným z jeho príkladov takéhoto „predčasného“ odmietnutia zo strany osôb, ktoré „nemali žiadne podstatné skúsenosti s technikou akupunktúry“, je komentár Lewisa Thomasa: „Toto sú zlé časy pre rozum, všade naokolo. Zrazu sa všetky hlavné neduhy riešia akupunktúrou“. Quen správne porovnáva osud akupunktúry s osudom mesmerizmu a perkinizmu; a podľa jeho názoru nejde o mechanizmus alebo „vedeckú platnosť“ akupunktúry, ale skôr o to, čo určuje „selektívna nevšímavosť k zdokumentovaným klinickým reakciám a ich významu“. Početné kontrolované štúdie však ukázali, že tvrdenia o akupunktúre sú vedecky neplatné; (6) práve tieto štúdie akupunkturisti systematicky ignorujú, čím sa sami dopúšťajú „selektívnej nepozornosti“. Podľa môjho názoru ide o komplexný problém ohraničovania medzi vedou a šarlatánstvom, medzi rozumom a vierou, medzi poctivým hľadaním pravdy a bezohľadným zneužívaním ľudského utrpenia. Quen (5) naznačuje, že „predčasní akceptori a predčasní odmietajúci sú rovnako protivedeckí“. Toto je platné konštatovanie len vtedy, ak to, čo sa predčasne prijíma alebo odmieta, je overiteľná vedecká hypotéza. Quenovo tvrdenie vedie k paradoxu, keď skeptikov vyhlasuje za nemenej iracionálnych ako zástancov iracionálnych doktrín. Vynálezcovia perpetuum mobile nemôžu rozumne očakávať, že posudzovanie ich tvrdení by malo byť pozastavené, kým neveriaci nepreukážu ich nepravdivosť. Skeptici často ignorujú prehnané tvrdenia, ich pocit márnosti toho celého môže byť oprávnený. „Je to ako udrieť do perového vankúša – urobí sa jamka, ale čoskoro sa znova vyplní a celá mäkká, špongiovitá hmota pokračuje ako predtým.“ (7) Kľudné mlčanie skeptikov si potom iracionalisti vysvetľujú ako nedostatok argumentov; zmätená verejnosť, ktorá má vždy sklon nechať sa oklamať, dáva iracionalistom za pravdu.

História používania akupunktúry na Východe a Západe je relevantná pre Quenovo obvinenie z „predčasného“ odmietnutia. V Japonsku je akupunktúra známa tým, čím je, zo stáročí „podstatných skúseností“; medzi bežnými ľuďmi je síce stále populárna, ale japonská lekárska a vedecká komunita vo všeobecnosti neprispieva k publikovaným prácam o údajnom neurochemickom základe akupunktúry. V prehľade o tomto aspekte akupunktúry v Annual Reviews of Pharmacology and Toxicology (8) bolo zo 195 odkazov 102 z komunistickej Číny (väčšina z nich v čínštine) a 1 od japonskej skupiny. V Číne bola akupunktúra v roku 1822 cisárom odmietnutá ako prekážka pokroku medicíny a bola odstránená z učebných osnov cisárskej lekárskej fakulty. Určite po 5000 rokoch skúseností s akupunktúrou v Číne (údaj, ktorý zvyčajne uvádzajú čínski akupunkturisti (9)) nemožno odmietnutie nazvať predčasným. Jej opätovné zavedenie maoistami bolo politickým nástrojom na zabezpečenie lacnej lekárskej starostlivosti pre milióny ľudí v novo „oslobodených“ oblastiach. Ani odmietnutie akupunktúry Západom nemožno nazvať predčasným, keďže Západ akupunktúru za posledných 300 rokov štyrikrát prijal a štyrikrát odmietol, a to pred jej posledným oživením po Nixonovej návšteve Číny v roku 1972. (10) Začiatkom 19. storočia začal akupunktúrne bláznenie vo Francúzsku doktor L. V. J. Berlioz (otec hudobného skladateľa), ktorý sa dokonca pohrával s myšlienkou elektroakupunktúry. (5) Ak je akupunktúra účinná nad rámec svojho placebo efektu, prečo bola po období módy zakaždým zamietnutá? Dôvody týchto opakovaných odmietnutí zďaleka nie sú nejasné, ako naznačuje Quen, ale boli dobre vysvetlené v úvodníku v Edinburskom lekárskom a chirurgickom časopise za rok 1827:

„Naším dôvodom [prečo sme o akupunktúre neinformovali skôr] bolo, že prvé správy o silách tohto nového lieku boli také zázračné, a zaváňali tak moc šarlatánstvom, že keď pochádzali od osôb, ktoré nemajú najvyššiu autoritu, nezostávalo nič iné ako nasledovať všeobecný príklad a nedodávať punc ich tvrdeniam. Tieto tvrdenia sa však opakovane ozývali takmer zo všetkých kútov Európy… Napokon však treba priznať, že nemôžeme k tejto zvláštnej téme pristupovať bez váhania … Stručne povedané, v prospech akupunktúry ako lieku úplne chýbajú dôkazy všetkého druhu, okrem toho najzradnejšieho, dôkazu o úspechu; a preto sa filozofická myseľ, najmä ak zoberie do úvahy choroby, pri ktorých sa dosiahli najväčšie úspechy, prirodzene prikloní k tomu, aby dosiahnuté vyliečenia pripísala vplyvu fantázie a odsúdila akupunktúru na vylúčenie z pravidelnej praxe.“ (11)

Ako sa táto skromná zdržanlivosť z minulého storočia dá porovnať s oznámením Národného inštitútu zdravia v USA o „záväzku“ študovať využitie akupunktúry v chirurgickej anestézii? (12) V čase, keď kultúrna revolúcia v Číne dosahovala vrchol absurdity a všetko „západné“ bolo zakázané, či už Beethoven alebo betablokátory, naivné americké delegácie prinášali radostné správy o čínskych vedeckých zázrakoch. V brožúre vydanej pre tieto delegácie sme sa dočítali: „Hlboká ihla v bode yamen umožňuje hluchonemým počuť a hovoriť“. (13) Nikto ten vtip nepochopil? „Keď bol diabol vyhnaný, nemý prehovoril a zástupy žasli“ (Matúš ix, 33). Približne v tom istom čase vo Francúzsku doktor P. F. M. Nogier oznámil svoj veľký objav obráteného homunkula v ľudskom uchu, čím položil základy aurikuloterapie (dnes veľmi populárnej), vhodnej na diagnostiku aj liečbu všetkých chorôb. (14) Dr. G. T. Lewith, britský akupunkturista, vyslovil domnienku, že ľudová povera, že zlatá náušnica pirátov im umožňovala vidieť lode skôr ako boli sami videní, nemusí byť taká vymyslená ako sa zdá, pretože pirátska náušnica by bola s najväčšou pravdepodobnosťou umiestnená v „bode oka“ ušného lalôčika (t. j. prechádzala by okom Nogierovho obráteného homunkulu). (15)

V súčasnosti existuje niekoľko amerických akupunkturistických časopisov, ktoré začali vychádzať začiatkom 70. rokov 20. storočia, ako napríklad American Journal of Acupuncture, American Journal of Chinese Medicine a Acupuncture and Electro-Therapeutics Research, v ktorých držitelia titulov MD alebo PhD z renomovaných inštitúcií ďalej rozvádzajú tie nezmysly: „Napriek tomu sa ukázalo, že aurikulárna diagnostika aj liečba ušnou akupunktúrou majú cennú klinickú účinnosť. Kým ďalší výskum nevymedzí, ktoré aspekty týchto dvoch systémov sú presnejšie, môže byť jednoducho rozumné využívať ich oba. Určite si oba systémy zachovávajú koncept obráteného homunkulu.“ Zdržím sa uvádzania mien autorov.

Vec sa stáva vážnejšou, keď redakcia Postgraduate Medicine vyhlasuje, že akupunktúra má mnohé klinické využitia – napr. pri akútnej bacilárnej dyzentérii. (16) A keď Svetová zdravotnícka organizácia uvádza 44 stavov, ktoré sa „hodia na liečbu akupunktúrou“, okrem iného prechladnutie, akútnu bronchitídu, centrálnu retinitídu, krátkozrakosť u detí, kataraktu (nekomplikovanú), gastroptózu a paralytický ileus (17), možno len súhlasiť s Lewisom Thomasom, že sú zlé časy pre rozum. Britský lekársky časopis privítal v roku 1973 Mao-Nixonovu vlnu akupunktúry so skepsou; (8) ale v roku 1981 boli odmietnuté názory, že akupunktúra nemusí byť lepšia ako placebo: „Môžeme teraz tvrdiť, že akupunktúra je viac ako placebo? Zdá sa, že táto otázka už nie je relevantná, pretože zmiernenie bolesti spojené s placebom je pravdepodobne tiež sprostredkované uvoľnením endogénnych opioidov“. (19) Žiaľ, táto otázka zostáva relevantná, pretože placebo efekt v skutočnosti pravdepodobne nie je sprostredkovaný endogénnymi opioidmi. (20) Redaktor sa však snažil nechať si otvorené zadné dvierka: „Ak však akupunktúra pôsobí nejakým špecifickým analgetickým účinkom ako iné fyzikálne liečby, nie je to možné dokázať formálnou klinickou skúškou“. A potom, aby to okorunovali, redakcia uzatvára: „V každom prípade, ak akupunktúra poskytuje účinnú a bezpečnú úľavu od bolesti, potom je jej mechanizmus účinku druhoradý“. (19) Možno čím menej sa skúma, tým lepšie pre jej účinnosť; to by určite platilo pre zázračné lieky.

Keďže dopyt po akupunktúre je veľký, nie je prekvapujúce, že lekársky kvalifikovaní akupunkturisti sa obávajú „neprofesionálnych“ konkurentov na tomto lukratívnom trhu. Varujú pred „početnými praktikmi akupunktúry, ktorí nie sú lekármi, ktorí nepoznajú základné princípy medicíny, ktorí často nemajú akupunktúru dostatočne preštudovanú“. (21) Základné princípy akej medicíny? Východnej a západnej v kombinácii? Pozrel som si jeden dôležitý zdroj Lewithových tvrdení o tom, čo dokáže akupunktúra. (15) V tomto zväzku (22) je 534 experimentálnych prác z rôznych čínskych inštitúcií, ktoré potvrdzujú veľkú úspešnosť (zvyčajne 85 – 90 %) akupunktúry pri liečbe vírusovej hepatitídy, malárie, dedičnej ataxie, detskej obrny, hydrocefalu, hyperplázie prsníkov (hoci v Austrálii sa akupunktúra používa na zväčšenie prsníkov (23)), hluchoty a mnohých ďalších chorôb, z ktorých niektoré sú na Západe neznáme. Schizofrénia akéhokoľvek typu sa vylieči alebo výrazne zlepší u 72 % pacientov. (Tento čin už napodobnili americkí psychiatri (24)) Veľký skok vpred fantázie akupunktúry nepozná hraníc: pacient s 96 % povrchových popálenín, z toho 90 % popálenín tretieho stupňa, bol liečený akupunktúrou a rekonvalescencia bola – „bezproblémová“. Takéto publikácie, často napísané v čínštine, dnes citujú v renomovaných časopisoch akupunkturisti, ktorým sa podarí prekĺznuť so svoju propagandu pod nosom prepracovaného redaktora.

Samozrejme to, že je akupunktúra založená na iracionálnych princípoch nemusí nutne znamenať, že nemá terapeutickú hodnotu. Placebo efekt sám o sebe je cenný; ale potom by sa mali veci nazývať pravými menami. Podobne je treba tiež poznamenať, že používanie akupunktúry 5000 rokov automaticky neznamená, že na nej  musí „niečo byť“. Stačí si spomenúť na astrológiu.

Každé seriózne skúmanie účinku podráždenia kože (alebo narušenia podkožných štruktúr) ihlami, teplom, chladom alebo elektrinou musí začať s overiteľnou hypotézou zbavenou všetkých mysticko-náboženských prvkov. Prvým krokom by bolo prestať používať čínske názvy rôznych stimulačných bodov: netestujeme presnosť ich opisu v starých čínskych rukopisoch. Po druhé, malo by sa upustiť od názvu „akupunktúra“ kvôli jeho magickej konotácii. Mnohí výskumníci používajú neutrálny termín „transkutánna elektrická stimulácia“ pre jeden z ekvivalentov akupunktúry. Podobné opisné termíny by sa mohli použiť aj pre iné typy akupunktúry, aby sa predišlo zahmlievaniu. Na tvrdení o zmiernení bolesti pomocou rozptyľujúcich senzorických podnetov nie je nič mystické: napríklad účinok aplikácie ihiel pri akútnej bolesti, najmä pri bolestiach v krížoch, pozorovali a opísali mnohí lekári, ktorí sa nezaujímali o „orientálne“ praktiky – napríklad Osler (25), ktorý sa túto techniku naučil od Ringera. (26) V európskych časopisoch existuje mnoho ďalších starších opisov. (11, 27-30) Teale uvádza, že mu jeden priateľ napísal: „Pamätám si, že v birminghamskej nemocnici to bolo svojho času v móde. Pichali sme pol tucta ihiel napríklad do deltového svalu a nechali ich tam štvrť hodiny, niekedy s ‚úžasnými‘ výsledkami.“ (30) Launois používal injekcie fyziologického roztoku do spúšťových bodov (trigger points). (31) Tieto správy sú už zabudnuté, ale niektoré z nich by sa dali preskúmať. Napríklad Frost et al (32), v jednej takejto racionálnej štúdii ukázali, že myofasciálna bolesť reaguje na lokálnu injekciu fyziologického roztoku lepšie ako na injekciu lokálneho anestetika. Predpokladali, že priaznivé účinky môže mať samotné pichanie ihiel do spúšťových bodov. Tradičné čínske vysvetlenia týchto účinkov len pomáhajú zmiasť problematiku.

„Znovuobjavením“ piatich vitálnych princípov čínskej medicíny (ekvivalent štyroch tekutín starých Grékov) a čínskej akupunktúry (ekvivalent európskeho púšťania žilou) degradujeme medicínu na šamanizmus. Ak dnes môžeme liečiť obezitu alebo závislosť od fajčenia „sponkou“ do ucha, prečo by sme ďalej nemohli liečiť reumatizmus medeným náramkom alebo červeným flanelom? Nechajme šarlatánstvo šarlatánom a povedzme dezinformovanému pacientovi pravdu, aby si mohol vybrať.

Zdroj: Skrabanek P.: Acupuncture and the age of unreason. Lancet. 1984 May 26;1(8387):1169-71.