Autor článku: Petr Skrabanek, rok vydania: 1985

„Hlavnou prekážkou vedeckého skúmania [tohto fenoménu] je problém nájsť pevnú pôdu pod nohami v bahne omylov, sebaklamov a priamych podvodov… dokonca aj v rukách lekárov s vysokým charakterom je pomer pravdy a omylu ako Falstafovho polpenny chleba k jeho neúnosnému kusu vreca.“ Takto sa vyjadril jeden rozhľadený hypnotizér v čase rozkvetu hypnózy pred takmer sto rokmi. (1) To isté platí aj pre súčasnú akupunktúru. (2)

Pri čítaní reprezentatívneho výberu asi štyroch stoviek článkov a dvoch desiatok kníh akupunktúrnej literatúry som zistil, že jej väčšinu tvoria spisy konvertitov, neprístupných akejkoľvek kritike, ktorí hlásajú hermetickú doktrínu vo vlastnom ezoterickom žargóne, hojne popretkávanom čínskymi slovami. Prirodzene, finančná korisť módnej liečby priťahuje aj húfy pochybných prevádzkovateľov a bezohľadných oportunistov, ktorí sa len zriedka obťažujú s tlačou. Menšina akupunkturistov, najmä tých s lekárskym vzdelaním, sa snaží udržať si spojenie s hlavnou časťou lekárskej profesie; snažia sa, často úspešne, prezentovať akupunktúru svojim nezasväteným kolegom vecným spôsobom ako cenný príspevok do terapeutického arzenálu ortodoxnej medicíny; používajú umiernený jazyk a termíny modernej medicíny. Tento kritický prehľad sa zaoberá najmä argumentami týchto zástancov.

Nevidím veľký zmysel v argumentácii proti očividným absurditám, napr. že akupunktúra lieči akútnu bacilárnu dyzentériu, že je účinná pri zvládaní horúčky alebo že posilňuje „protizápalové, protišokové a antiparalytické schopnosti organizmu“, alebo že má význam pri liečbe konjunktivitídy, centrálnej retinitídy, krátkozrakosti a katarakty – zázraky, ktoré majú imprimatur Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). (3)

História akupunktúry 

Staroveký pôvod akupunktúry pravidelne používajú zástancovia akupunktúry ako dôkaz jej vnútornej hodnoty. Ak si uvedomíme, že za posledných dvetisíc rokov nedošlo v teórii akupunktúry k žiadnemu koncepčnému vývoju, jej starobylosť je zároveň jej záhubou. Lu a Needham (4) poskytli vedecký výklad dejín akupunktúry a je škoda, že ich kniha je poznačená nekritickým prijímaním pseudovedeckých tvrdení moderných akupunkturistov a text je plný zázrakov akupunktúrnej hagiografie. Postoj autorov možno posúdiť z naivného priznania jednej z nich, ktorá bola svedkom toho, ako „jej matka v roku 1909 prekonala krízu cholery pomocou akupunktúry“. Voľná zmes fantázie a historických faktov v tejto autoritatívnej knihe je pascou pre nepozorných. Akupunktúra sa vo svojich počiatkoch (tretie až prvé storočie pred n. l.) používala ako forma púšťania krvi pri magicko-náboženskom rituáli, počas ktorého sa umožňoval únik zlomyseľného ducha choroby. Humorálny koncept bol čoskoro nahradený konceptom vitálnej energie (pneuma, resp. Qi).

Čchi prúdi v kanáloch pod povrchom tela. Akupunktúrne body sa nachádzajú pozdĺž týchto meridiánov v miestach, kde sa dá na kanály Qi priamo napojiť ihlou. Pôvodne existovalo 365 takýchto bodov, ktoré zodpovedali dňom v roku: ľudský mikrokozmos odrážal kozmický čas. Stimulácia akupunktúrnych bodov môže nielen uvoľniť prebytok Čchi, ale aj napraviť jej nedostatok, čím sa udržiava harmónia medzi protikladnými metafyzickými princípmi Jin a Jang. (5)

Jediným vývojom v posledných dvoch tisícročiach bol postupný nárast počtu akupunktúrnych bodov, ktorých je v súčasnosti viac ako dvetisíc. (Tento nárast šikovne využili apologéti akupunktúry na zahmlenie negatívnych výsledkov kontrolovaných štúdií – keďže akýkoľvek náhodný bod je s väčšou pravdepodobnosťou akupunktúrnym bodom, „nemožnosť výberu placebo bodov“ vylučuje možnosť objektívneho hodnotenia akupunktúry!(6))

Akupunktúra sa dostala do Európy v sedemnástom storočí a odvtedy bola v štyroch veľkých vlnách odmietnutá, znovuobjavená a opäť zabudnutá. (7) V posledných dvoch desaťročiach tohto storočia bola akupunktúra v Európe pomerne dobre zavedená, hoci mnohí lekári vrátane Thomasa Sydenhama boli skeptickí. (8) Niekoľko významných francúzskych lekárov a chirurgov (Dujardin, Vicq-d’Azyr, Berlioz, Cloquet) obhajovalo akupunktúru v osemnástom a devätnástom storočí, ale na iných, rovnako významných lekárov neurobila dojem. Napríklad Trousseau a Pidoux vo svojej Traite de Therapeutique (1836) obvinili doktora Louisa Berlioza (otca skladateľa), že vzkriesil absurdnú doktrínu zo zaslúženého zabudnutia. (9) Elektroakupunktúru, dnes takú populárnu, prvýkrát použil Sarlandiere pred rokom 1825. (10) Soulie de Morant, francúzsky diplomat v Číne, fascinovaný akupunktúrou ako liekom na choleru, vydal v roku 1939 vplyvnú knihu LAcupunture Chinoise.

Zatiaľ čo Francúzsko a Nemecko boli hlavnými európskymi krajinami, ktoré akupunktúra učarovala, občasné vzostupy boli badateľné aj v Anglicku v 19. storočí. V roku 1829 redaktor časopisu Medico-Chirurgical Review napísal: „Prednedávnom sa mestom ozývalo ‚akupunktúra‘, každý o nej hovoril, každý ňou liečil nevyliečiteľné choroby, ale teraz sa o nej nehovorí ani slovo.“ (11) V roku 1871 Teale citoval svojho priateľa z Birminghamu: „Pichali sme si pol tucta ihiel do deltového svalu… niekedy s ‚úžasnými‘ výsledkami.“ (12) Bolo mnoho ďalších nadšených správ. (13)

Veľkú časť tohto ihličkovania vykonávali lekári, ktorí nemali žiadne znalosti o čínskej akupunktúre, ale výsledky boli rovnako pôsobivé aj medzi veriacimi. Zistilo sa, že pichanie ihiel do „spúšťových“ bodov (trigger points) pri bolestivých ochoreniach pohybového aparátu je prospešné. Tento takzvaný „efekt ihiel“ bol nedávno znovuobjavený, ale venuje sa mu málo pozornosti, pravdepodobne preto, že je zbavený orientálnej mystiky. (14)

Je iróniou, že zatiaľ čo Európania koketovali s ihlami, Číňania zakázali akupunktúru, najprv v roku 1822 a potom niekoľkokrát neskôr, pričom posledný zákaz vydala vláda Kuomintangu v roku 1929. Podobný osud mala akupunktúra aj v Japonsku, kde bola táto prax oficiálne zakázaná v roku 1876. Čo bolo dôvodom tejto zmeny postoja k praxi uctievanej tisíce rokov? Lu a Needham, ktorí neboli ochotní pripustiť možnosť, že akupunktúra je málo užitočná, sa snažili vysvetliť toto náhle znehodnotenie akupunktúry „podivnou viktoriánskou prudériou“ ultrakonfuciánskych moralistov. (15) Pravda je zrejme prozaickejšia a jej zrnká možno nájsť v čínskej komunistickej rétorike: „pošliapanie kultúrneho dedičstva“ a „kultúrna agresia“ západných imperialistov v Číne 19. storočia znamená okrem iného aj zavádzanie západných lekárskych poznatkov vrátane očkovania; výučbu anatómie, chirurgie, anestézie; a pitvy. (16)

Huard a Wong citujú zo zápisnice napísanej v 19. storočí niekoľkými čínskymi lekármi, ktorí boli práve svedkami pitvy dvoch anglických námorníkov: „Sme ohromení vašou láskavosťou, ale všetko, čo sme práve videli, je v úplnom rozpore s učením v našich knihách. “ (17)

Po víťazstve komunistov v roku 1949 bola akupunktúra spolu s ďalšími formami tradičnej čínskej medicíny na Maov príkaz obnovená. Bolo to pragmatické politické riešenie problému zabezpečenia zdravotnej starostlivosti pre viac ako pol miliardy obyvateľov, keď v mestách bolo len dvadsať až tridsaťtisíc lekárov vyškolených v západnej medicíne, ktorí sa starali najmä o bohatú a zahraničnú klientelu. (18)

Prvá európska ozvena tohto oživenia zaznela v Sovietskom zväze po návrate sovietskych lekárov z Číny, kde v rokoch 1956 – 1957 absolvovali kurzy terapie čen-čchou (akupunktúra a moxovanie). (19) Po prerušení politických vzťahov však publikácie o akupunktúre v Sovietskom zväze a jeho satelitoch utíchli. Najsilnejšie oficiálne odmietnutie akupunktúry v oblastiach sovietskeho vplyvu prišlo z Akadémie vied Nemeckej demokratickej republiky. (20) Nadšené správy z východnej Európy v 60. rokoch 20. storočia nezostali na Západe bez povšimnutia (21), ale západní akupunkturisti sa vo všeobecnosti držali pri zemi až do Nixonovej návštevy Číny v roku 1972.

Akupunktúrna „anestézia“

V roku 1958, počas Veľkého skoku vpred, Číňania vynašli akupunktúrnu anestéziu a v čase, keď začali prichádzať západné kultúrne a vedecké delegácie, sa na scéne odohrávali úchvatné predstavenia pacientov operovaných bez anestézie, ktorí sa usmievali, cucali mandarínky a rozprávali sa s delegátmi, zatiaľ čo im odstraňovali nádory na mozgu, strumy, pľúca alebo žalúdok. Delegácie dostali propagačné materiály, filmy a spomienkové ihly, ktoré si mohli vziať so sebou domov. Netypickú scénu opísal jeden z ohromených západných pozorovateľov, ktorý bol svedkom odstránenia adenómu štítnej žľazy čínskemu pacientovi: „Pacient sa posadil, vypil pohár mlieka, zdvihol svoju malú červenú knižku a pevným hlasom povedal: ‚Nech žije predseda Mao a vitajte americkí lekári‘. Potom si obliekol vrchnú časť pyžama, vystúpil na zem a vyšiel z operačnej sály.“ (22)

Rovnaká scéna je opísaná v čínskych propagandistických brožúrach: Usmievajúci sa Chu Šu-chuan si sadol na operačný stôl a tvárou v tvár portrétu predsedu Maa zvolal: „Nech žije predseda Mao!“ (23) Zaujímavé je, že mnohí západní pozorovatelia sú neoblomní a tvrdia, že akupunktúra nemá nič spoločné s hypnózou, sugesciou alebo vymývaním mozgu.

Porovnajte tieto príbehy s opisom amerického pacienta, ktorý v roku 1956 podstúpil tyreoidektómiu v hypnoanalgézii: „Pacient sa počas celej operácie priateľsky rozprával s chirurgickým tímom, hneď po operácii si dal pohár vody, zoskočil zo stola. …“ (24) Takéto správy sa ignorovali, pretože hypnóza bola stará známa, zatiaľ čo čínska akupunktúra vyvolala rozruch, pretože bola pre mnohých novinkou.

Windsor spomínal, ako pri jednej príležitosti v roku 1973 v Pekingu vykonal pľúcnu lobektómiu mladému mužovi, ktorý po tom, ako mu ukázali vyrezané tkanivo, zatlieskal a po skončení operácie sa posadil, podal všetkým ruky, zdvihol hadičky a fľaše a odišiel. (25) (Čo bolo vo fľašiach?) Pri pozornom čítaní takýchto správ „očitých svedkov“ sa dozvedáme dôležité informácie. Pacienti boli starostlivo vybraní, indoktrinovaní, prešli „ideologickou prípravou“, a navyše okrem akupunktúry dostali premedikáciu, lokálne anestetikum na rezanie kože a parenterálnu analgéziu počas operácie.

Dôverčivé prijímanie čínskej propagandy vychvaľujúcej prednosti akupunktúrnej analgézie (používa sa pri „deväťdesiatich percentách“ operácií, účinná je u „deväťdesiatich ôsmich percent“ pacientov) a papagájovanie takýchto tvrdení „očitými svedkami“ mi pripomína niektoré správy západných návštevníkov čistiek v Sovietskom zväze v 30. rokoch 20. storočia – v ich očiach bolo priznanie viny zo strany obete „pravé“.

Bonica vypočítal, že aj v čase vrcholu akupunktúrnej anestézie v Číne sa používala maximálne pri 5 percentách operácií (26), alebo „skôr pri 1 alebo 2 %“. 27 Napriek tomu bola po stretnutiach Nixonovho osobného lekára (ktorý bol jedným z očitých svedkov) a riaditeľa Národného inštitútu zdravia (NIH) zriadená špeciálna komisia a poskytnuté finančné prostriedky na vyšetrenie tohto zázraku. (28) Vôľa veriť bola silnejšia ako ochota zastaviť sa a premýšľať. „Vysoko uznávaní vedci, hoci mali dobré úmysly, nemali dostatok odborných znalostí na kritické zhodnotenie svojich pozorovaní.“ (29)

Už dlho je známe, že s hypnózou alebo bez nej môžu byť niektorí pacienti operovaní bez anestézie a bolesť je pre nich znesiteľná. Intenzita bolesti nesúvisí priamo s povahou alebo rozsahom rany, ale silne závisí od duševného stavu pacienta a od toho, čo bolesť pre pacienta znamená. (30) Mesmerizmus sa pri chirurgických operáciách v Anglicku používal od roku 1837 a intenzívne ho študoval Elliotson, ktorý sa zaujímal aj o akupunktúru. Vo Francúzsku vykonával iný akupunkturista, Jules Cloquet, mastektómie na zhypnotizovaných pacientoch. Esdaile sa preslávil operovaním zhypnotizovaných pacientov v Indii. (31) 

Formálna hypnóza však nie je potrebná. Parker v Číne operoval mnohých pacientov bez akejkoľvek anestézie (alebo akupunktúry) a bol prekvapený ich zjavnou necitlivosťou voči bolesti. V roku 1843 vykonal mastektómiu pacientke, ktorá sa po skončení operácie „bez pomoci zdvihla zo stola, vyskočila na zem, po čínskom spôsobe sa poklonila prítomným pánom a odišla do inej miestnosti, akoby sa nič nestalo“. (32) Podobné pozorovania urobili aj ďalší západní chirurgovia v Číne, napríklad Lockhart, McPherson a iní. „Spôsob, akým znášajú bolesť pri operácii, je dokonale ohromujúci,“ napísal Gordon v roku 1863, „veľká časť tých, na ktorých sa vykonávali operácie, nemala chloroform… niektorí ani nezatínali ruky alebo zuby, ale ležali na stole úplne nehybne, zatiaľ čo im nôž rezal svaly a píla rozdeľovala kosti.“ (33) V Európe mali lekári podobné skúsenosti. Lennander uverejnil sériu článkov, v ktorých opisoval veľké operácie, ktoré sa vykonávali bezbolestne len s lokálnou anestéziou. Mitchell (1907) vykonával amputácie končatín, tyreoidektómie, mastektómie a iné veľké chirurgické chirurgické zákroky bez celkovej anestézie. (34) 

Pri čítaní Dimondovho článku som si spomenul na francúzskeho vojaka, ktorý zvolal „Vive la Nation!“, keď mu v roku 1793 bez anestézie amputovali nohu, v ktorej sa mu zabodla obrovská pruská guľa. (35) 

Jednou z operácií, o ktorej sa predpokladá, že je obzvlášť vhodná pre akupunktúrnu anestéziu, je tyreoidektómia. (36) V Berne pred rokom 1898 vykonal Theodor Kocher 1600 tyreoidektómií: „Nebezpečenstvo v komplikovaných prípadoch sa znížilo, odkedy sa upustilo od celkovej anestézie. Na kožný rez sa aplikuje injekcia 1 % roztoku kokaínu a inteligentní pacienti po tom, ako sa to urobí bezbolestne, znášajú zvyšok operácie bez ťažkostí.“ (37) Profesor H. E. Ackerknecht mi láskavo priniesol list Harveyho Cushinga napísaný v roku 1900, v ktorom Cushing vyjadril svoj úplný údiv, keď videl Cesara Rouxa operovať strumy u roľníkov z Valois bez anestézie.

Čínski vynálezcovia akupunktúrnej anestézie používali spočiatku viac ako päťdesiat ihiel, ale ich počet postupne klesol na jednu alebo dve. Dosiahol by sa rovnaký účinok aj bez ihiel? Tí, ktorí sa odvážili položiť takéto nepríjemné otázky, boli označení za „kontrarevolučných revizionistov“ (38)

Široko citovaný údaj o „deväťdesiatpercentnej“ účinnosti akupunktúrnej anestézie treba vnímať v kontexte významu slova „úspech“ v čínskej propagande: Stupeň I („vynikajúci“ – 30 percent pacientov), stupeň II („dobrý“ – 30 percent pacientov) a stupeň III („dostatočný“ – 30 percent pacientov) tvoria „úspech“. Pri stupni IV sa od operácie musí upustiť alebo sa použije celková anestézia. Aby sme získali predstavu o tom, čo táto stupnica vlastne znamená, uvediem citát z nedávnej správy uverejnenej v renomovanom časopise o ženách, ktoré boli sterilizované v lokálnej anestézii a akupunktúrnej anestézii: pacientky v stupni II „stonali a vzdychali“ a v stupni III „bojovali a inak rušili operáciu“. (39) Úspech? Áno, autori dospeli k záveru, že metóda je jednoduchá, bezpečná a ekonomická!

Keď sa Bonica opýtal dvoch čínskych lekárov (chirurga a anestéziológa), či by si sami v prípade operácie pruhu zvolili akupunktúrnu anestéziu, ktorej prednosti vyzdvihovali, obaja sa vyjadrili, že uprednostňujú chemickú anestéziu. (40) Klamstvo akupunktúrnej anestézie bola nedávno odhalená v čínskej tlači. (41) 

Nestor britských akupunkturistov Felix Mann zistil, že akupunktúra by bola „adekvátna“ k operácii len u desiatich zo sto pacientov. Používal elektroakupunktúru a samotná bolesť pri stimulácii bola „taká silná, že aj keď pacienti ležia vo vodorovnej polohe, niekedy majú pocit, že takmer omdlievajú. Zaujímavé je, že napriek tejto silnej bolesti dokážu viesť živú konverzáciu a dokonca sa usmievať.“ (42) (Predpokladám, že by dokázali cucať aj pomaranč.) Mann sa domnieval, že „aj keď je to neúmyselné, môže sa odohrávať niečo príbuzné hypnóze“. Ostatní západní experimentátori nedopadli o nič lepšie. Wallis a spol. uviedli, že žiadna z ich dvadsaťjeden pôrodníc nezískala pomocou akupunktúry primeranú analgéziu. (43) Ani v Číne nemohla byť anestézia adekvátna, pretože na minimalizovanie bolesti kožných rezov bolo potrebné vyvinúť špeciálnu techniku rýchleho rezania („metóda lietajúcich nožov“).

Zástancovia akupunktúry sú presvedčení, že správy o akupunktúrnej anestézii u zvierat sú jasným dôkazom, že ide o niečo viac ako o hypnózu, pretože zvieratá nemožno ovplyvniť slovami alebo politickou propagandou. Ignorujú rozsiahlu literatúru o „hypnóze“ alebo „nehybnej reakcii“ zvierat. Zvieratá, ktoré sa podrobujú operáciám v akupunktúrnej anestézii, musia byť pevne zviazané (44) – strach a spútanie vyvolávajú anestéziu. (45) Samotná akupunktúra nevyvoláva u zvierat významné zmeny v tolerancii bolesti, ale tolerancia bolesti sa zvyšuje u vystrašených, spútaných zvierat alebo u zvierat v stave podobnom reflexnej imobilite. (46) 

Kritické štúdie akupunktúry u človeka

Akupunktúra nevyvoláva fyziologickú analgéziu, pretože senzorické rozlišovanie zostáva nenarušené. Psychologický postoj osôb podstupujúcich akupunktúru však spôsobuje, že sa zdráhajú oznámiť bolesť. (47) Dey a kol. v dobre kontrolovanej štúdii nepreukázali žiadny účinok akupunktúry na vnímanie bolesti ani na galvanické kožné reakcie. (48) Li a kol. zistili, že akupunktúra je horšia ako hypnóza; akupunktúra nezvyšuje toleranciu bolesti. (49) Levine a kol. zistili, že pri chronickej bolesti je akupunktúra účinnejšia u pacientov s vysokým skóre úzkosti a depresie. (50) 

Modell a kol. zdokumentovali disociáciu vnímania bolesti a hlásenia bolesti u pacientky, ktorá podstúpila augmentačnú mammoplastiku (zväčšenie prsníkov plastickou operáciou) v akupunktúrnej anestézii: zistila, že kožný rez „naozaj bolí“ a že kauterizácia jej pripadala, akoby sa jej „dotýkali spájkovačkou“. Napriek tomu sa počas operácie nesťažovala a dvaja anestéziológovia, ktorí ju sledovali, nezistili žiadne známky bolesti. (51) 

To, čo sa považovalo za „stoicizmus“ čínskych pacientov tvárou v tvár bolesti, bola ich príprava a nie rasová reakcia. Knox a kol. nezistili žiadny rozdiel v reakcii na bolesť (s akupunktúrou alebo bez nej) medzi orientálnymi a severoamerickými subjektmi. (52) 

Komplexnosť vnímania bolesti a ťažkosti s oddelením psychologických a fyziologických zložiek sú hlavnými dôvodmi pretrvávania iracionálnych názorov na akupunktúru. U chorôb, pri ktorých sa dajú objektívne určiť zmeny v patofyziológii, „akupunktúra a jej teórie boli už dávno rozpoznané ako absolútny nezmysel“.

(53) Kritickí pozorovatelia však považujú akupunktúru za zbytočnú aj pri bolestivých stavoch. Sweet zhrnul svoje skúsenosti s hodnotou akupunktúry pri neuralgii trojklanného nervu (bolestivé záchvaty piateho kraniálneho nervu): len u 9 z 97 pacientov liečených akupunktúrou došlo k dočasnému zlepšeniu bolesti, zatiaľ čo 6 ďalší pacienti si boli istí, že sa im zhoršila. (54) V inej štúdii na 100 pacientoch s chronickou bolesťou dlhodobú úľavu zaznamenali 3 pacienti, hoci ani jeden z nich neznížil príjem analgetík! (55)

Popredný britský akupunkturista George T. Lewith v úvodníku v British Medical Journal naznačil, že objektívne vedecké štúdie akupunktúry by si vyžadovali relatívne malý počet pacientov, keďže „predpokladané“ miery odpovede na akupunktúru a placebo sa veľmi líšia – 60 % a 30 %. (56) Toto presvedčenie zdieľa aj odborník na bolesť Melzack. (57) Ide o zásadné nepochopenie placeba. Odpoveď na placebo sa môže pohybovať od 0 do 100 percent v závislosti od okolností. (58) Dokonca aj v štúdiách, ktoré citoval Lewith, sa odpoveď na placebo pohybovala od 0 do 70 percent. Priemerná odpoveď 30 percent sa vzťahuje na bežné placebo. Je známe, že placebo reakcia na nové „terapie“ je spočiatku v správach nadšencov rádovo 70 až 90 percent a postupne klesá na 30 až 40 percent základnej hodnoty v správach skeptikov. (59) Preto Trousseau radil lekárskym učňom, aby liečili novým liekom čo najviac pacientov, kým má ešte liečivú silu. Čínske údaje o 99-percentnej úspešnosti akupunktúry pri rôznych ochoreniach (60) sú vymyslené a na úrovni volebných výsledkov v totalitných krajinách.

Vo svojom úvodníku Lewith dezinformoval svojich čitateľov, keď tvrdil, že „výsledky [kontrolovaných štúdií] dávajú celkový dojem, že akupunktúra má analgetický účinok približne u 60 % pacientov“. To je len zbožné želanie. Spomínané štúdie možno rozdeliť do dvoch skupín: (1) hlavné štúdie publikované v renomovaných časopisoch, ktoré nepreukazujú vôbec žiadny rozdiel medzi akupunktúrou a placebom; a (2) pozorovania v menej známych časopisoch alebo v akupunktúrnych periodikách, ktoré tvrdia až 100-percentnú účinnosť akupunktúry. Určite je neopodstatnené a nezmyselné spájať výsledky týchto dvoch skupín, aby sa získal 60-percentný priemer.

V mnohých štúdiách sa ukázalo, že akupunktúrne body sú nešpecifické a že rovnaké výsledky možno dosiahnuť zavedením ihiel do iných miest, ktoré nie sú uvedené v akupunktúrnych atlasoch. (61) Pri chronickej bolesti kontrolované štúdie ukázali, že akupunktúra nebola lepšia ako konvenčná liečba alebo placebo. (62) 

Homunkulárna akupunktúra

To, čo bolo povedané o akupunktúre vo všeobecnosti, platí aj pre mnohé varianty akupunktúry, ako je moxovanie (pálenie tyčiniek zo sušených rozdrvených listov nad akupunktúrnymi bodmi), akupresúra (tlak na akupunktúrne body), homeoakupunktúra (vpichovanie homeopatických roztokov do akupunktúrnych bodov) a iné. Najpopulárnejším variantom akupunktúry je aurikulárna akupunktúra, ktorá vychádza z bizarnej predstavy, že ľudské vonkajšie ucho zodpovedá bod po bode vnútorným orgánom a funkciám ľudského tela. Predstavujú to kresby obráteného homunkula (telo v trpasličej podobe), ktorý sa tesne zmestí do obrysu ušnice (vonkajšieho ucha). (Podobné znázornenia tela v rámci nosa, tváre, ruky alebo chodidla boli tiež opísané a použité na „liečbu“). Aurikulárnu akupunktúru spomínam len preto, že táto stredoveká bláznivosť sa občas vkráda do renomovaných lekárskych časopisov (63) a kníh. (64) Hlavným problémom ušnej akupunktúry je, že francúzsky homunkulus a čínsky homunkulus sa výrazne líšia (65), takže orgán údajne stimulovaný z ucha sa zmení so zmenou použitej homunkulárnej mapy. V časopise American Journal of Medicine bol nedávno uverejnený článok (66), ktorý údajne dokazuje, že ušná akupunktúra je účinná proti závislosti od fajčenia. Dôvod uverejnenia tohto článku renomovaným časopisom zostáva nejasný. Štúdia bola nekontrolovaná a pacienti boli okrem akupunktúry podrobení aj indoktrinácii proti fajčeniu. Autori objavili „protifajčiarsky“ ušný bod náhodou, keď dve zdravotné sestry s nadváhou liečené na obezitu ihlou do ucha zrazu prestali fajčiť. Ak by bol „protiobezitný“ bod totožný s „protifajčiarskym“ bodom, dalo by sa očakávať, že takto liečené fajčiarky s nadváhou schudnú. U 514 skúmaných pacientov neboli uvedené žiadne údaje o úbytku hmotnosti. (Účinnosť liečby obezity bola taká, že jeden pacient vraj schudol 2,7 kilogramu za víkend!) Autori tvrdili, že úspešnosť bola 88 percent. Z 514 pacientov predložených na liečbu bolo len 339 „hodnotiteľných“. Z týchto 339 samostatne vybraných pacientov prestalo po štyroch týždňoch fajčiť 297 (to je tých 88 percent), ale nebolo nám povedané, koľko z nich znovu začalo fajčiť, pretože len 220 pacientov bolo „k dispozícii“ pri následnej kontrole; z nich 31 percent znovu začalo fajčiť. Celkový počet pacientov, ktorí obnovili fajčenie, by teda za predpokladu, že tí, ktorí sa stratili alebo boli vylúčení, tiež obnovili fajčenie, bol 362, t. j. 70 percent zlyhaní liečby. Kontrolované štúdie, ktoré by dokazovali, že akupunktúra u fajčiarov nie je lepšia ako indoktrinácia, neboli citované. (67) Redaktori lekárskych časopisov by mali byť obzvlášť ostražití, keď sa zaoberajú takýmito zaujatými správami.

Endorfínová hypotéza

Po rozporuplných správach, že opiátový antagonista naloxón zrušil akupunktúrnu analgéziu (68), sa stalo novou dogmou akupunkturistov, že akupunktúrna analgézia je sprostredkovaná endogénnymi opiátmi (endorfínmi). Hypotéza endorfínov spojila akupunkturistov a biologických psychiatrov. Tí veria, že nerovnováha endorfínov je príčinou duševných chorôb a mohla by sa napraviť púšťaním žilou. (69) Endorfínová teória duševných chorôb je modelovaná doktrínou jin-jang a akupunktúra sa používa na liečbu duševných chorôb v Číne aj v Spojených štátoch. (70) Nedávno The Lancet uverejnil článok o akupunktúre, v ktorom sa tvrdilo, že akupunktúra zlepšuje chronickú bolesť a psychiatrické symptómy. Štúdia nebola kontrolovaná a rozdiel v priemernom skóre bolesti bol len 26 %, a to na základe vlastného vyjadrenia pacientov „so závažnými psychiatrickými problémami“. (71) 

Endorfínové „vysvetlenie“ akupunktúry pevne postavilo voz pred koňa. Pred odvolávaním sa na endorfíny by bolo potrebné položiť si dve jednoduché otázky a potom na ne odpovedať. Po prvé, súvisia endorfíny s klinickou bolesťou? Po druhé, uvoľňuje akupunktúra endorfíny?

Neexistuje dobrý dôkaz, že úľava od bolesti vyvolaná akupunktúrou je sprostredkovaná uvoľňovaním endorfínov. (72) Neexistuje žiadna korelácia medzi hladinou endorfínov v plazme a bolesťou; dokonca ani pacienti s hladinou Beta-endorfínu 300-600-krát vyššou ako je norma nemali zhoršenú citlivosť na bolesť. (73) Intravenózne injekcie Beta-endorfínu nemajú u človeka žiadny analgetický účinok. (74) (Poznámka prekladateľa: Beta-endorfín má významný analgetický účinok v nervovom systéme. Výskum súvislosti bolesti s hladinou Beta-endorfínu v krvi priniesol zmiešané výsledky.) Štúdie, ktoré zvyčajne citujú apologéti akupunktúry na podporu uvoľňovania endorfínov vyvolaného akupunktúrou, sú buď nepoužiteľné pre akupunktúru u ľudí (napr. elektrostimulácia mozgových oblastí u zvierat), alebo sú protichodné. (75) 

Na endorfínovú hypotézu sa opakovane odvolávali aj pri používaní akupunktúry ako liečby závislosti od opiátov. Táto „liečba“ bola založená na nekontrolovaných alebo vážne podozrivých štúdiách. Gossop a kol. zistili, že akupunktúra nedokázala potlačiť abstinenčné príznaky a bola výrazne horšia ako liečba metadónom. Niekoľko závislých nezistilo žiadny rozdiel medzi používaním akupunktúry a abstinenciou „na studeného moriaka“ (náhlym vysadením opiátov). (76) 

Istý čas sa zdalo, že endorfínová hypotéza by mohla zachrániť akupunktúru, aj keby bola akupunktúra formou placeba, pretože samotné placebo by mohlo byť sprostredkované endorfínmi. Túto nádej rozbili experimenty, ktoré uskutočnili Gracely a spol. a ktoré preukázali, že naloxón neantagonizuje placebo. (77) 

Zatiaľ čo mnohí akupunkturisti sa postupne vyrovnávajú so slabinou endorfínovej hypotézy, možné špekulácie o humorálnom (tekutinovom) základe akupunktúry, pochádzajúce najmä z komunistickej Číny, sú nekonečné, hoci nemajú klinický význam. (78) 

Prečo akupunktúra funguje?

Nemožno poprieť, že akupunktúra je účinná u niektorých pacientov s funkčnými a psychosomatickými poruchami. Rovnako aj placebo. Faktom je aj to, že účinok akupunktúry je nepredvídateľný a nespoľahlivý. Výsledky závisia od viery. „Negatívne výsledky… môžu odrážať negatívne postoje experimentálneho subjektu.“ (79) 

Jednoduché vysvetlenie lepšej priemernej odozvy na akupunktúru ako na konvenčnejšie placebo je jej nekonvenčnosť, mystika obklopujúca starobylý orientálny rituál a kúzlo modelových panákov a zlatých ihiel. Keď sa tieto prívlastky odstránia a závoj tajomstva sa zdvihne, akupunktúra sa opäť zaradí na svoje pôvodné miesto medzi protidráždivé prostriedky (80) ako sú bankovanie, sinapizmy (horčicové náplasti), včelie bodnutia, pľuzgierotvorné látky, kauter (moxa), setony (v modernej akupunktúrnej terminológii známe ako „niťová akupunktúra“) alebo najnovšie vibrácie, elektrostimulácia a zmeny teploty. (81) Ak sa o akupunktúre bude hovoriť v termínoch placeba, rozptýlenia, sugescie a hypnózy a ak sa zohľadní prirodzený priebeh spontánne miznúcich a funkčných chorôb, ktoré má akupunktúra liečiť, stratí svoju príťažlivosť, novosť a moc nad mysľou dôverčivých.

Medzi dôverčivých patria aj vedci. Výzvu na skúmanie akupunktúry vyslovil historik medicíny: „Bez ohľadu na to, aká bizarná je terapia, ako chýba jej zdôvodnenie a aká neistá je jej hodnota, týka sa pacientov, a preto je to fenomén, ktorý musí zaujímať svet medicíny.“ (82) Hoci je skeptické skúmanie bezpečnejšie ako priame dogmatické odmietnutie, je skľučujúce vidieť serióznych vedcov, ako vedú nekompetentné výskumy. Použijem analógiu z parapsychológie: vedci nenašli vysvetlenie fenoménu Uriho Gellera skúmaním ohnutých lyžičiek pod mikroskopom; odpoveď našli skúmaním samotného Uriho Gellera. Otázkou nebolo, ako sa lyžička ohla, ale ako Geller prinútil vedcov, aby uverili, že sa ohla sama od seba. Podobne aj pri skúmaní fenoménu akupunktúry sú drobné biochemické analýzy a hľadanie endorfínov u akupunktúrovaných subjektov nesprávne nasmerované, pretože problém nie je biochemický, ale psychologický a kultúrny. Tak ako študent Gellerovho „mentálneho“ ohýbania by sa mal poradiť s profesionálnym kúzelníkom, tak študent akupunktúry bude profitovať z odborných rád javiskového hypnotizéra.

Kroger, ktorý má skúsenosti s hypnoanalgéziou, poukázal na podobnosti medzi akupunktúrou a hypnózou: podmieňovanie, rituálna indoktrinácia, autogénny tréning, nesprávne nasmerovanie, autosugescia. (83) V Číne bola silná tradičná viera v silu ihiel ešte umocnená sociálno-politickými odmenami za dobré správanie počas akupunktúry. Kroger zo svojej skúsenosti vedel, že vedci neznalí fenoménu sugescie a autohypnózy neuveria, že pacient je hypnotizovaný bez formálnej indukcie a bez toho, aby zaspal.

Z pochopiteľných dôvodov sa zástancovia akupunktúry možnosti hypnózy alebo sugescie veľmi bránia. Dokonca prekrúcajú dôkazy. Napríklad Lewith komentoval štúdiu Moora a Berka (84) takto: „Dokázali, že sugescia nemala v ich štúdii vplyv na výsledok.“ Napriek tomu Moore a Berk napísali: „Priemerné zlepšenie skóre nepohodlia, ako aj percento tých, ktorí dosiahli 60 % alebo viac úľavy, sa zvyšovalo s hypnotickou sugestibilitou [z 29 % na 55 %].“ „Tým, že sme preukázali … možnú súvislosť medzi odpoveďou na liečbu a vnímavosťou na hypnózu, spochybňujeme tých, ktorí sa domnievajú, že akupunktúra ponúka jedinečný prístup ku kontrole bolesti.“

Chaves a Barber navrhli šesť predbežných okruhov, v rámci ktorých by bolo možné skúmať akupunktúrnu anestéziu: (1) silné presvedčenie, (2) súbežné použitie inej analgézie, (3) precenenie chirurgickej bolesti, (4) rozptýlenie vyvolané ihlami, (5) špeciálna príprava a indoktrinácia, (6) sugescia. (85) S výnimkou bodov 2 a 3 sú tieto okruhy rovnako použiteľné aj pre iné akupunktúrne liečby.

Budúcnosť akupunktúry

V posledných rokoch sa priepasť medzi lekármi, ktorí sa venujú akupunktúre, a racionálnou medicínou zväčšila a bude sa zväčšovať aj naďalej. V hlavnom prejave na zakladajúcom zjazde Americkej asociácie akupunkturistov a orientálnej medicíny v Los Angeles v roku 1981 R. A. Dale ohlásil príchod veľkého veku holistickej harmónie, v ktorom bude akupunktúra hrať kľúčovú úlohu. Keďže jeho výroky predstavujú hlavný prúd ideológie akupunktúry, stoja za našu pozornosť: „Akupunktúra je súčasťou väčšieho zápasu, ktorý dnes prebieha medzi starým a novým, medzi umieraním a znovuzrodením, medzi samotným rozkladom a smrťou nášho druhu a naším plným oslobodením. Akupunktúra je súčasťou Nového veku, ktorý podporuje integrálne zdravie a rozkvet našej ľudskosti.“ (86) 

Dale rozlíšil päť postojov lekárov k akupunktúre: (1) „reakčný extrém“, ktorý by sa mal ignorovať, izolovať a odhaľovať; (2) „konzervatívna opozícia“, ktorú treba zásobovať údajmi a štatistikami („hoci Americkú lekársku asociáciu takéto argumenty nepresvedčia, niektorých jej členov áno“); (3) „liberálna podpora“, ktorej členovia sú „zvyčajne opatrní a nediskutujú o svojich názoroch s kolegami zo skupín 1 a 2“, ale sú „vynikajúcimi kandidátmi“ pre skupinu 4, „progresívnu podporu“; (5) „podpora lekárskych kacírov“, ktorí sú „vynikajúcimi kandidátmi nielen na aktívne členstvo v našej asociácii, ale aj na vedúce funkcie.“

Taktika a stratégia, ktorú by mali akupunkturisti zvoliť pri kontakte s verejnosťou, je podľa Daleovej rady nasledovná: (1) podkopať ich vieru v modernú medicínu a vedu, (2) poučiť ich o potrebe alternatívnej medicíny a (3) vysvetliť im, že nepotrebujú špecializovaného lekára, ale všestranného akupunkturistu.

Otvorenosť tohto dokumentu je odzbrojujúca. Všimnime si však, že Daleovmu „novému veku“ sa vyrovná len spasiteľská rétorika WHO o „zdraví pre všetkých do roku 2000“. Nereálne sľuby a falošné nádeje vzbudzované lekármi, ktoré nie sú o nič menej iracionálne ako ilúzie „alternatívnej“ medicíny, si zaslúžia rovnako nemilosrdnú kritiku ako klamlivé výmysly a ilúzie holistických prorokov a kvakopunkturistov.

Zdroj: Douglas Stalker and Clark Glymour: Examining Holistic Medicine. Strana 181-196 (Amherst, NY: Prometheus Books). 1985.