Názor

Názor je ako ritný otvor. Má ho každý.
Ján Amadeus Komenský

Jo, nepovedal to. Minimálne preto, že nehovoril po slovensky. Ale som si takmer istý, že keby Komenský otvoril dnešný internet, dal by pred dielom učiteľa nádorov, názorov, nádor…..národov radšej prednosť kariére alkoholika.

Videl som už veľa vzácnych, raritných vecí. Ako malý som dokonca našiel v GTA III na ulici Mr.Whoopee a občas dokonca zahliadnem ešte jazdiacu Škoda Favorit v premávke. Čo som ale už naozaj dlho nevidel, by bol človek bez názoru.

Isteže, to čo som napísal znie asi absurdne. Ide však o kontext. Čo je to názor? Názor je dnes všetko. Názor je fidget spinner dnešných dní, bez názoru ste podobný lúzer ako decko, čo v 90. rokoch nemalo POGy . Za dávnych čias, keď sa chodilo k holičovi a nie barberovi a vegáni (ak existovali) tak burgre a slaninu proste nežrali, bol názor:

názor -u m.chápanie skutočnosti, mienka, úsudok, presvedčenie
KSSJ – JÚĽŠ SAV

Povšimnime si prosím prvú časť definície – chápanie skutočnosti. Za oných bezvegánskych čias bolo na chápanie skutočnosti potrebné akosi najprv tú skutočnosť poznať. No a poznaniu predchádzalo skúmanie, pozorovanie, štúdium a tak podobne, proste všetky tie zložité a zdĺhavé veci, ktoré od vás vyžadovali v škole a tak podobne.

Zároveň sa tiež akosi bralo za normálne, že aj keď Žigo Praženica z Dolného Výplachu dlho skúmal a poznával drevené špalky a nástroje na obrábanie dreva a tak jeho chápanie skutočnosti ako sa má vybrať a opracovať drevo napr. na stavbu schodov bolo značne pokročilé a hodné zreteľa, nikoho by nenapadlo ísť sa Žiga pýtať na jeho názor na fyziku kozmických telies. Možno by dokonca mal Žigo pocit, že z neho robíte debila a vy by ste dostali po papuli. A zároveň bolo úplne normálne a akceptovateľné, že o niečom proste neviete nič a nebolo na tom ani nič zahanbujúce. Je pravda, že v krčmách a šenkoch sa odjakživa preberalo všetko možné, ale kvalitu (a zároveň toleranciu) debaty skôr než fakty ovplyvňovalo množstvo skonzumovanej borovičky, a prinajhoršom sa tiež vždy dalo dať po hube.

Ako sa teda vytváral názor za oných čias. Najjednoduchšie sa vždy vytvárali názory na politiku – ten, s kým súhlasíte mal pravdu a všetci ostatní boli …. A v zásade viac nebolo treba. Rovnako jednoducho sa dali vytvárať názory na náplň buchiet, kedy stačilo skonzumovať po jednej vzorke a názor na to, ktorá je najlepšia ste mali hotový. Zatiaľ žiadna veľká veda.

O niečo zložitejšie to bolo napr. s knihami. článkami, umením a podobnými vecami, kde sa akosi očakávalo, že než na ne budete mať názor, tak prv si ich prečítate/pozriete, ale aj od tohto sme v poslednej dobe akosi upustili, keďže sa zistilo, že prečítanie nadpisu musí stačiť…

No a najzložitejšie to bolo s názormi odbornými. Tu bolo treba naozaj značné úsilie a niekoľko krokov:

Napríklad bolo treba mať nejaké vedomosti. A to vyžadovalo štúdium. Ideálne systematické, ale minimálne aspoň základné a relevantné. Väčšinou sa začínalo napr. tým, že sa naučíte aspoň správne napísať to, čo chcete bližšie študovať. Znie to ako samozrejmosť, ale ….
Keď ste mali už nejaké vedomosti, začali ste sa v problematike pomaly nejako orientovať. Veci, čo na prvý pohľad žiadny zmysel nedávali, zrazu začnú ako zmysel dávať a vy začnete „chápať skutočnosti“ – tento pocit dobre poznajú študenti, teda aspoň, tí ktorí sa aspoň občas pokúsili regulérne študovať (alebo napísať svoju diplomovú prácu).
Keď už ste mali nejaké tie vedomosti, orientáciu v problematike, mohli ste sa pustiť do rozširovania „chápania skutočnosti“ v širšom kontexte. No a na to ste potrebovali fakty. Fakty sú potrebné aj v prípade, že poznáte súvislosti – môžete vedieť, že dve veci spolu súvisia, ale bez konkrétnych faktov nebudete vedieť ako veľmi.
No, a keď chcete fakty, tak musíte ísť k ich zdroju. Za pradávnych čias ste sa mohli uchýliť len k vlastnému pozorovaniu, za menej pradávnych už stačilo ísť do knižnice a fakty si dohľadať. Dnes máme fakty vo väčšine prípadov vo vzdialenosti menšej ako je dĺžka vašej paže (podľa toho, kde nosíte mobil).

Takto to teda fungovalo za oných čias. Je nutné povedať, že ani vyššie uvedený postup nezaručoval, že vaše „chápanie reality“ tj. NÁZOR, hlavne teda ten odborný, bude správny. Čím komplexnejšia bola problematika, tým väčšia šanca bola, že vám niekde niečo ušlo a vy tam proste máte medzeru. Tento efekt ľudstvo začalo eliminovať dvoma spôsobmi:

Vymyslelo koncept učiteľa, ktorý vás vyššie uvedenými krokmi vedie a tak to celé uľahčuje a zlepšuje kvalitu
Vymyslelo koncept „odborníka“ resp. „profesionála“ – tj. človeka, ktorého existenčným údelom je vyššie uvedené kroky aplikovať v čo najvyššej, najpresnejšej a najkomplexnejšej podobe a následne výsledným produktom – odbornými znalosťami a schopnosťami slúžiť ostatným pri riešení konkrétneho problému bez toho, aby sami museli celý proces aplikovať.

Ale dnes nie! Dnes je doba iná a veci sa už riešia inak. Historický vývoj najviac prial zdrojom – knižnice nahradil internet. „Nahradil“ však nie je správne slovo – presnejšie je vytlačil. Nešlo bohužiaľ len o zmenu formy – to by sme neboli tam kde sme. Problém je, že sa zmenil aj obsah, menovite – jeho kvalita. A keďže človek je tvor lenivý, to, k čomu sa dostane najjednoduchšie, po tom siahne najprv.

A tak začal koncept „chápania reality“ získavať prvú trhlinu – ľudia tu pyramídu opísanú vyššie otočili naopak – začali od zdrojov z ktorých začali čerpať fakty. Keďže ale chýbali prvé dva kroky – tj. vedomosti a orientácia v problematiky, nedokázali k faktom pristupovať systematicky a čo je najhoršie – nedokázali posúdiť kvalitu zdrojov.

Pri diskusii s človekom s touto vedomostnou chorobou zbadáte to, že určité fakty pozná a svoje názory formuluje v medziach nejakých faktov, ale chýba mu systematika – jednoducho povedané má v tom bordel. Nechápte ma zle – toto je niečo, čomu podliehame všetci (autora nevynímajúc), lebo v dnešnej dobe sa k dostupnosti zdrojov informácií staviame podobne všetci. Podstatné je, ako sa k situácii staviame v momente, keď sme konfrontovaní s realitou, ktorá sa od našich vedomostí odlišuje a resp. sme konfrontovaní s tým, že daný názor, vzniknutý z chaosu, je chybný. U ľudí, ktorí v niečom majú bordel, ale v inom sa vyznajú preto, že podstúpili vyššie uvedený proces systematického získavania vedomostí a formovania odborného názoru je tendencia akceptovať svoj omyl a eventuálne, v prípade keď druhá strana evidentne ovláda danú problematiku lepšie, ju využiť na rozšírenie svojich vedomostí. Ale k tomu sa ešte dostaneme.

Tu sa však rozklad intelektuálnej integrity spoločnosti neskončil. Zistilo sa totiž, že ani zdroje nie sú nutné. Nutné je názor proste mať. Už neplatí „myslím, teda som“, už platí „som=mám názor“. Na čokoľvek, je to predsa normálne a je to moje ľudské právo. Názor sa dnes nevytvára, už ani zo zdrojov rôznej kvality, proste si sadnete a ono to príde. Ako ranná stolica (metafora nie len mechanizmom, ale aj výsledným produktom). Keby neprišlo, niečo je zjavne v neporiadku. Zmenil sa však aj účel. Za starých čias názory človeku slúžili ako určité mantinely, na základe ktorých v živote konal. Ak bol problém ten, že dané názory boli chybné až blbé, tak často tomu zodpovedalo aj výsledné konanie a nezriedka to viedlo k tomu, že vás mali za debila.

Opäť – ide o situáciu, do ktorej sa môže ľahko dostať každý z nás. Preto sme aj na toho vymysleli riešenie a síce, že názory môžeme upravovať, meniť alebo dokonca, ak zistíme, že je to absolútna ch*jovina, aj úplne zavrhnúť. Pokiaľ za výmenu názorov nebudeme pokladať snahu pretvoriť oponentov ksicht pomocou fyzickej sily aplikovanej päsťami, väčšinou to znamenalo diskusiu. Opäť sa vrátime do starých čias, kedy sa diskusia viedla vo forme „diskusných príspevkov“ – to je niečo, čo do vás vtĺkali na strednej škole – o tom, že názory treba vedieť formulovať a podporiť argumentami, a tieto zase faktami….atď. Opäť sme tam, kde sme boli. Zdĺhavé a zložité, nič, čo by patrilo do dnešnej doby. Vráťme sa na začiatok tejto časti – čo je podstatou názoru? Mať ho! Nie ste predsa „kripel“, ktorému chýba nejaký telesný otvor, nie?! Nemať názor je out. Vlastné, presnejšie „autentické“ názory nemajú len ovce, pričom autentické v tomto prípade znamená rovnaké ako X ďalších rovnako zmätených ľudí.

Už sme povedali, že názor je ako fidget spinner alebo POGy. A že ho treba mať. A načo je niečo mať, keď to nemôžete niekomu (najlepšie každému) ukázať? Veď keď neukážete, že ho máte, ešte si náhodou niekto bude myslieť, že vám chýba diera do …,„…ta to už de by sme boli?“ Našťastie aj v tomto nám moderná doba pomohla a prišli sociálne siete. A s nimi diskusie. Síce to už nie je ten štýl diskusie, kde sa príspevky začínajú oslovením „Vážené dámy/páni….“ a pokračujú argumentami, ale skôr začínajú „Ty zapredaný k****t!“ nasledované rannou mentálnou stolicou. Bohužiaľ stále to kazí možnosť, že vám niekto môže oponovať a pomerne ľahko z vás urobiť blbca čo drísta o veciach, ktorým absolútne nerozumie. Časy, kedy by nasledovala sebareflexia a nedajbože uznanie si chyby či dokonca zázrak v podobe ponaučenia sa už dávno pominuli – dnes máme vetu „Ja mám svoj názor!/To je môj názor!“ A tým sme skončili. Kvalifikácia, vedomosti, znalosti, prax, argumenty, fakty…..to všetko sú prežitky dôb dávno uplynulých, ritný otvor majú všetci rovnaký, či pomocný robotník, či profesor. Nemáte právo očakávať, že len preto, že ste sa niečomu venovali a študovali/praktikovali to systematicky celý život vás nejakým spôsobom stavia do lepšej pozície – ľudské práva hovoria jasne, každý má právo existovať a naša existencia je rovnocenná. A keďže sme napísali, že „som=mám názor“, je naše právo nielen názor mať, ale aj to, aby bol rovnocenný všetkým ostatným bez ohľadu na jeho farbu, vzhľad a konzistenciu.

Čo viedlo k napísaniu tohto textu? Ani neviem. V medicíne ma veľa ľudí varovalo pred vyhorením. V medicíne som (zatiaľ) nevyhorel, ale presne viem, o aký pocit inde – pretože rozhodne som vyhorel čo sa týka podstaty tejto stránky resp. fenoménu, ktorému sa od začiatku venuje. Slovo pandémia sa trochu podobá na slovo „Pandorina“ – a tam podoba nekončí. Pandémia ochorenia COVID-19 otvorila Pandorinu skrinku. V mnohých ohľadoch. V ohľadoch nepripravenosti. Jednotlivcov, spoločnosti a politikov. Museli zmeniť mnoho vecí ale mnoho vecí sa zmenilo aj samých od seba. Jedna z vecí, ktorá sa zmenila veľmi výrazne je virtuálny svet. Naučili sme sa virtuálne vzdelávať, virtuálne chodiť na kongresy, virtuálne obhajovať dizertačné práce, nakupovať, ščítavať sa….atď.

Zmenila sa ale aj tupota internetu. Zmenila – znásobila, zmalignizovala a metastázovala. Za dobu existencie tejto stránky som videl už všeličo – viac alebo menej smiešne, absurdné, smutné…Stále to však boli extrémy – ako napr. skupiny ľudí liečiaci sa bielidlom. Prišiel však COVID a uzavrel nás doma do bublín virtuálneho sveta. A rakovina virtuálneho sveta v podaní dezinformácií a Dunning-Krugerovho efektu dostala svoj substrát na rast naservírovaný aj s oblohou a teraz nás žerie zaživa. Ešte nikdy na internetene nebolo také bezbrehé množstvo tak neskutočnej a nebezpečnej a hlavne agresívnej hlúposti, ako je teraz. To už nie je záplava. To je proste oceán – žiadne brehy nevidieť.

Slovensko má už viac ako 10 000 obetí COVIDu. Ak je to číslo ťažko predstaviteľné, tak skúste a vykopte jeden hrob 90x200x200. A teraz to isté spravte 9999 krát znova. Zdá sa však, že efekt je opačný, než by sme čakali – neviedlo to k precitnutiu spoločnosti – práve naopak. Ignorácia opatrení a možnej prevencie sa už stáva skôr štandardom.

Ako prvé na to zdá sa doplatí očkovanie – zatiaľ čo v minulosti sme poukazovali na riziká jeho odmietania prepuknutím epidémií či objavením sa prípadov chorôb, ktoré sa už nevyskytli desaťročia, dnes tú máme pandémiu choroby, ktorú sme paradoxne nespôsobili poklesom očkovanosti a k očkovaniu proti nej sme sa najprv museli dopracovať. V literárnych príbehoch by toto bol ten poučný bod, ktorý by nás viedol k poučeniu, že riskovať sa neoplatí. V realite sa ale situácia obracia do tak absurdného smeru, že pár rokov dozadu by to nepredpokladal ani autor tohto textu – mám obavy, že sa blížime do situácie, kedy napriek stále prítomnej pandémii a všetkým jej rizikám a napriek existujúcej možnosti prevencie vo forme očkovania prídeme k bodu, že nebude koho očkovať (a nie preto, že by už každý zaočkovaný bol). A prečo to všetko, ako sme sa k tomu dostali?

Lebo každý má názor.