Šport – najčastejšia preventívna rada lekárov – najčastejšia ignorácia zo strany pacientov

Mnohostranný prínos vyššej pohybovej aktivity pre všetky vekové kategórie je dlho uznávanou skutočnosťou, ale jej uplatnenie sa v posledných desaťročiach nijak významne nemení. Práve naopak. Zvyšuje sa počet ľudí, ktorí aj s vedomím prospešnosti športu na zdravie preferujú pasívny spôsob života a prístup k zdraviu. Testy výkonnosti mladých dospelých a starších detí sú signifikantné, všetky parametre výkonnosti klesajú o 2-5% ročne. Tento negatívny progres sa deje aj napriek jednoznačne predkladaným dôkazom o benefite športových aktivít na zdravie. Je nepochybné, že tí ,ktorí sa venujú a venovali športu, boli vždy silnejší, výkonnejší a zdravší z akéhokoľvek uhla pohľadu. Na začiatkoch rozvoja športovej medicíny sa objavovali názory, že tieto vlastnosti sú výsostne genetického rázu. Zástancovia to podporovali štúdiami na ľuďoch, kde sa štatisticky vysegregovala istá skupina ľudí, asi 20%, u ktorej sa zistil nadpriemerný,prirodzene vyšší počet červených svalových vláken(schopnejších silnejšej a rýchlejšej kontrakcie s vyšším metabolickým obratom,niečo ako „spotrebou“). Ale keby celý problém zostal pri tejto štúdii, potom by bol šport len mrhanie časom a energiou a neostávalo by nám nič iné ako len ďakovať naším predkom za dobrú genetickú výbavu alebo spomínať s výčitkami. Športová medicína sa neuspokojila s týmito argumentmi a bádala ďalej. Vo veľkej epidemiologickej štúdii trvajúcej asi 18 rokov bolo sledovaných vyše 10 000 náhodne vybraných osôb. Sledovali sa skupiny pasívnych, aktívnych a postupne sa aktivizujúcich subjektov. Mortalita poslednej skupiny klesla počas štúdie o 30%. Výsledok bol jasný. Nie len zdedené predpoklady ale aj vydreté a vypotené výsledky znižujú mortalitu z akýchkoľvek príčin v akomkoľvek veku. Ďalšia štúdia na 17 000 hardvardských študentoch ukázala, že osoby,ktoré mali pravidelný denný výdaj aspoň cca 2000kcal týždenne si znížili riziko ischemickej choroby srdca o 39%. Medzinárodný systém kontroly rizikových faktorov, ktorého súčasťou je 37 štátov, má svoj rebríček TOP 10. Prvé miesto jednoznačne s prehľadom drží sedavý/pasívny spôsob života s hodnotou 57%. Fajčenie 25%,obezita 22%,hypertenzia 15%, diabetes 5%.

Jeden zo zakladateľov modernej športovej fyziológie P.O. Astrand vyslovil jednoduchú myšlienku. Po celú dobu existencie človeka na zemi vyjadrenou 100 percentami prevažovala trvalá aktivita v hľadaní potravy a táto potreba ovplyvnila celý ďalší funkčný a morfologický vývoj. Avšak iba 1% predstavuje posledných 5000 rokov, kedy sa objavilo poľnohospodárstvo a nepatrný okamih v existencii ľudstva je práve dnešná doba, kedy klesá potreba ľudskej pracovnej kapacity. Ťažko môžeme odhadovať výkonnosť dávnych predkov, ktorí boli sužovaní hladom, nedostatkom potravy a chorobami. Iba analogicky sa v dnešnej dobo pokúšame odpozorovať zvyky od domorodých kmeňov. Ukázalo sa, že ich spôsob života, podobný dávnym spoločným predkom, vyvoláva podobnú telesnú odpoveď na telesnú záťaž u tých z nás, ktorí venujú niekoľko hodín týždenne telesným aktivitám.

Inaktivita je hrozba dnešnej spoločnosti aj keď sa to môže vzdať akokoľvek absurdné. Týka sa to hlavne dvoch vekových kategórií. Sú to jednak deti. Alarmujúci pokles telesnej aktivity u českých a slovenských detí školského veku, u ktorých poklesol energetický výdaj z pohybu počas jednej generácie o jednú tretinu. Druhú rizikovú skupinu tvoria seniori. Ich narastajúci počet vyžaduje postupne viac snahy o ich samostatnosť a zdravie a jednou z možností je stále nedostatočne využívaná pohybová aktivita. Dostatok pohybovej aktivity je vedľa výživy hlavným vnútorným faktorom ovplyvňujúcim naše zdravie, ale i metódou, ako si udržať dostatočnú pohyblivosť a pracovnú kapacitu až do vysokého veku.
Zmeny ,ktoré vyvoláva pravidelná športová aktivita ,netreba chápať ako odmenu za vynaložené úsilie. Účelom má byť vybavenie zaťažovaného organizmu možnosťami aby záťaž bola čoraz menšia výchylka od homeostázy organizmu a aby prebehla s čo najmenším čerpaním energetických kapacít. Práve tieto mechanizmi pomáhali primitívnemu človeku prežívať nástrahy onej doby. Pre súčasnú populáciu sú možno zbytočné až kontraproduktívne ak nie sú adekvátne využité a zaťažené. V oných časoch pomohli prežiť tým, že adaptovaní boli rýchlejší,silnejší,vytrvalejší a prípadné problémy zvládali skôr a s menšími odchylkami. 2 milióny rokov sa živil človek ako lovec a zberač. Prvé silnejšie zmeny nastali až pred 10 000 rokmi. Vyvinulo sa poľnohospodárstvo a v dnešnej dobe aj iné spôsoby získavania potravy. Vyústilo to v to, že súčasná doba priniesla istý kontrast medzi fylogenezou a ontogenézou a je v určitom rozpore s rokmi preverenou konštitúciou ľudského organizmu či už mechanickou alebo funkčnou. Zmena k sedavému spôsobu života je asi nechcený historický experiment, ktorý prebieha bez kontrolnej skupiny. Jediná cesta z tohto problému vedie cez uvedomenie si historický a antropologických skutočností a významu získavania adaptácie,ktorá, ako sa dnes ukazuje, je vo svojej podstate zároveň dlhodobou preventívnou a liečebnou metódou, ktorou disponuje každý z nás.

A teraz adaptácia a jednotlivé systémy ľudského organizmu.

a) Kardiovaskulárna adaptácia

Zmena srdcovej frekvencie je najjednoduchšou a najstaršou metódou sledovania adaptácie na pravidelnú pohybovú aktivitu. Ide vlastne o určitý servis slúžiaci k rýchlejšej dodávke kyslíka a metabolických substrátov do svalov ako efektorového orgánu pohybu. Po zapojení pravidelnej pohybovej aktivity vytrvalostného charakteru je možné badať zníženie srdcovej frekvencie pri rovnakej intenzite záťaže. Pravidelná pohybová aktivita zvyšuje tonus svalstva (niečo ako kľudové napnutie) a tím podporuje jeho funkciu pomocnej svalovej pumpy pri rytmickej činnosti. Z toho plynie zvýšení venózny návrat, lepšie plnenie srdca, a tým pádom lepší a väčší tepový objem. Tým pádom k potrebe dosiahnutia určitého tepového minutového objemu stačí nižšia srdcová frekvencia. Pravidelná pohybová aktivita nesie zo sebou aj dalšie benefity, ktorých objasnenie síce prekračuje rámec tohto článku. Ide napr. o funkčnú hypertrofiu srdca, zlepšenie elektrofyziologie srdca, zvýšená aktivita svalových enzýmov,…

b) Adaptácia dýchania

Výsledkom adaptácie dýchania je zníženie dychovej práce pri zachovanom výkone voči neadaptovaný jedincom. Niekoľko týždenný aerobný tréning znižuje počas submaximálnej záťaže dýchový ekvivalent pre kyslík a súčasne i nároky na kyslík pre dýchacie svaly. Tento pokles vyvolá jednak nižšiu únavu a ďalší zdroj energie pracujúcim svalom. Výsledky adaptácie spočívajú hlavne v účelnom prispôsobovaní sa nie len jednotlivých orgánov a systémov ale hlavne v ich vzájomnej koordinácii.

Aké sú dôsledky nedostatočnej pohybovej aktivity? Na túto otázky podal odpoveď v roku 1968 pokus B.Saltina a kol. ,kedy skupina zdravých študentov ležala nehybne na lôžku po dobu 3 týždňov. Boli pozorované nasledovné zmeny. Dychový objem poklesol o 20-35% a návrat na pôvodné hodnoty trval 60 dní. Laicky povedané, unavovalo ich aj dýchanie. Zvýšila sa kľudová srdcová frekvencia, poklesol tepový objem a objem celej krvy o 7%. Dalšie problémy boli spojene s prevahou funkcie parasympatiku, objavila sa napríklad významná ortostatická hypotenzia. Okrem týchto viditeľných klinických problémov subjektov sa objavili aj laboratórne zmeny. Poklesla hlavne fibrinolytická aktivita, ktorá dláždila cestu tvorbe trombov a tým pádom zvyšovala riziko embólii. Subjekty sa dostali do negatívnej dusíkovej bilancie čoho výsledkom bola strata 8g bielkovín denne, hlavne svalových. Vyplavovanie vápnika z kostí činilo 1,5g týždenne a 40 % subjektov vykazovalo „nábeh“ na osteoporózu. Návrat do pôvodných kostných hodnôt sa podaril denným 3 hodinovým cvičením vo vertikálnej polohe. Pri dlho trvajúcej inaktivite sa popri celkovom úbytku svalovej hmoty vyvinulo znížene prekrvenie periférie. Neskôr začali vznikať svalové kontraktúry a skracovali sa šľachy. U všetkých subjektov sa vyvinula inzulinová rezistencia alebo iná porucha v metabolizme sacharidov a lipidov. A čo subjektívne pocity? Pridalo sa k tomu asi všetko. Dušnosť, rýchla unaviteľnosť, zvýšena nervozita a psychický nepokoj, poruchy spánku, pocity slabosti, závraty, pocity menej cennosti, bolesti hlavy a chrbta, proste pestrá paleta príznakov, ktorá u vnímavého človeka môže vyústiť v pocit choroby.

Nízka pohybová aktivita a diabetes mellitus 2. typu.

DM je najčastejším metabolickým ochorením a patrí medzi civilizačné ochorenia. Tento pojem nezahrnuje len hyperglykémiu(vysoký krvný cukor) ale aj obezitu, hypertenziu, poruchu metabolizmu tukov, vyššiu zrážanlivosť krvi, poruchy ciev a nervov a akceleráciu aterosklerózy. To, že športová aktivita by mala byť pilierom liečby diabetu je dnes vo vedeckých kruhoch axiom, a teda tvrdenie ,ktoré už nepotrebuje dalšie dôkazy ako napr, že zem je guľatá. Dnes už nie je nedostatok pohybu spoluorganizátorom vzniku tejto choroby ale skôr jeho príčinou. Práve nízka až žiadna pohybová aktivita spojená s vysokoenergetickou stravou je dôsledkom zníženia citlivosti svalov na inzulín,známa ako inzulínová rezistencia. Pravidelným cvičením sa nielen že zlepšuje citlivost receptorov na inzulín,ale aj ich počet a spolu so zväčšením objemu svalovej hmoty to vedie k zlepšeniu kompenzácie diabetu.
Väčšina pacientov má však tendenciu spočiatku pohybovú aktivitu a terapiu a priori odmietať. Dlhodobou stabilizaciou zdravotného stavu prináša iba trvalá zmena životného štýlu, ktorá spojuje racionalizáciu jedálničku a systematickú pravidelnú pohybovú aktivitu.

Možno sa trocha čudujete prečo taká tématická odchylka od naších obvyklých tém. Je to spôsobené tým, že sa často stretávame na stránkach alternatívnej medicíny s tvrdeniami ,že súčasní lekári vedia len pečiatkovať lieky na predpis a nijak sa nezaoberajú nefarmakologickou liečbou pacienta a ,že už absolútne nerozumejú fungovaniu ľudského organizmu. Dokonca sme sa stretli s tvrdeniami, že je vyslovene trápne vidieť pacienta s obezitou v ambulancii diabetológa. Uvedomujeme si všeliakosť lekárov a myslím, že sme poslední ,ktorí majú právo niečo hodnotiť ale to, že minimálne interne založení lekári pravidelne nabádajú verejnosť k prevencii je nepopierateľný fakt. No to, prečo práve k týmto postupom je verejnosť ,teda aspoň jej väčšina, selektívne ignoratívna, bude aspoň pre mňa osobne celoživotne nezodpovedateľnou otázkou.